100 prípadov pána Tamburiniho

Problematika čarodejníckych procesov v stredoveku aj novoveku je veľká téma, ktorá sa postupne dostáva do pozornosti historikov. Dnes sa chcem na túto kapitolu európskych dejín bližšie pozrieť prostredníctvom záznamov v mojich obľúbených penitenciárnych registroch, ktoré vo svojej knihe Svätci a hriešnici publikoval penitenciárny archivár Philippo Tamburini. Jedna kapitola jeho knihy je venovaná práve čarovaniu, vešteniu, poverčivosti, čiernej mágii aj heréze (odklonu od pravej viery).

Začnem prípadom z roku 1452, ktorý do istej miery súvisí aj s témami, o ktorých sme už v minulosti v našom podcaste bavili: konkrétne s témou diaľkového obchodu. Je to vlastne trochu úsmevný príbeh: istý kňaz položil počas omše slávenej na sviatok svätej Lucie pod korporál lístoček s modlitbou k svätému Krištofovi. Urobil tak na žiadosť jedného kupca, ktorý ho o to poprosil. Pre tých, čo nevedia ešte doplním, že korporál je ľanový obrúsok, na ktorý kňaz položí kalich a paténu s hostiami počas slávenia omše. A ešte jeden dodatok: svätý Krištof je patrónom cestovateľov.

Kňaz, pochopiteľne, chcel vopred poznať dôvod tejto zvláštnej žiadosti a kupec mu vysvetlil, že už dávnejšie vyslal do vzdialených zámorských krajín loď naloženú tovarom a že o nej odvtedy nemá nijaké správy. Pretože ho to veľmi znepokojovalo a obával sa, že loď s nákladom je navždy stratená, niektorí priatelia mu poradili "kúzlo" s modlitbou ku sv. Krištofovi. Kňaz v tom nevidel nič zlé a zo snahy vyhovieť kupcovi, ktorý bol aj jeho priateľom, lístoček s modlitbou pod korporál položil. Lenže to neušlo pozornosti neprajníkov, ktorí ho udali úradníkom biskupa. Proti úbohému kňazovi začali proces pre nedovolené povery, ktorý sa skončil jeho exkomunikáciou. A tak kňazovi nezostávalo nič iné, ako žiadať absolúciu a dišpenz vo Vatikáne, kde si vyprosil aj nariadenie biskupovi, aby ho netrestal peňažnou pokutou. Pre dobrotu na žobrotu.

Kňaz, pochopiteľne, chcel vopred poznať dôvod tejto zvláštnej žiadosti a kupec mu vysvetlil, že už dávnejšie vyslal do vzdialených zámorských krajín loď naloženú tovarom a že o nej odvtedy nemá nijaké správy. Pretože ho to veľmi znepokojovalo a obával sa, že loď s nákladom je navždy stratená, niektorí priatelia mu poradili "kúzlo" s modlitbou ku sv. Krištofovi. Kňaz v tom nevidel nič zlé a zo snahy vyhovieť kupcovi, ktorý bol aj jeho priateľom, lístoček s modlitbou pod korporál položil. Lenže to neušlo pozornosti neprajníkov, ktorí ho udali úradníkom biskupa. Proti úbohému kňazovi začali proces pre nedovolené povery, ktorý sa skončil jeho exkomunikáciou. A tak kňazovi nezostávalo nič iné, ako žiadať absolúciu a dišpenz vo Vatikáne, kde si vyprosil aj nariadenie biskupovi, aby ho netrestal peňažnou pokutou. Pre dobrotu na žobrotu.

Oveľa závažnejšieho hriechu ako lístoček s modlitbou pod korporálom sa dopustil iný kňaz, Anton z Parmskej diecézy. Jeho prípad je zapísaný v registroch s dátumom 1466. Anton v žiadosti uviedol, že kvôli veľkej chudobe, keď nemal ani na jedlo a odev, vstúpil do služieb priora benediktínskeho kláštora San Silvestro vo Verone. A prior sa pre neho stal doslova zdrojom ziskov. Anton pred svojím nadriadeným predstieral, že sa vyzná v nigromancii, teda čiernej mágii a ponúkal mu, že by mu vedel pomôcť s neopätovanou láskou k akejsi žene. Vyhotovil pre priora voskovú figúrku danej ženy a prikázal mu, aby ju prepichol klincom a vyslovoval pri tom zaklínadla. Neskôr si prior kláštora nechal od kňaza Antona aj veštiť: zaujímalo ho, či má zmeniť špitál, ktorý spravoval, za iný, výnosnejší, či ho bude daná žena milovať, aký úspech bude mať u iných žien, či sa stane prelátom a podobne. Skrátka kňaz Anton ťahal dôverčivého priora za nos a pridával k tomu rozprávky, ako mu radia samotní diabli a démoni. Podvedenému priorovi napríklad podstrkoval lístočky s odpoveďami od údajných temných radcov. Tým sa ale Antonove previnenia nekončili: niekedy slúžil omšu na obyčajnom uteráku namiesto korporálu, inokedy sa rúhal, keď počas choroby preklínal Pannu Máriu a všetkých svätých. Veľmi často sa mu nechcelo plniť si povinnosti a vtedy sa vyhováral na chorobu, hoci bol zdravý. Na kňaza mal teda na rováši pomerne dosť závažných hriechov. Ešteže mal možnosť zájsť do pápežskej penitenciárie, všetko oľutovať a vypýtať si absolúciu a dišpenz. Vlastne z problémov vyšiel veľmi dobre, potrestali ho iba štvormesačným dišpenzom od služby pri oltári s podmienkou, že sa zriekne čarodejníctva a zaklínania a verejne spáli svoje knihy s touto tematikou.

Čierna mágia s voskovými figurínami bola zjavne veľmi obľúbenou praktikou, pretože sa s ňou stretávame aj v ďalšom prípade. Aj tu bol vinníkom kňaz. Na rozdiel od Antonia, ktorý magickým zaklínaním riešil svoju chudobu a využíval pritom naivitu a dôveru svojho nadriadeného, kňaz Oliver z diecézy Tréguier sa nechal podplatiť s úmyslom skutočne uškodiť. V tomto prípade, zapísanom v registroch k roku 1490, vystupuje istá Mária, ktorá nenávidela akúsi inú ženu a chcela jej uškodiť. Prehovorila kňaza Olivera aby za finančnú odmenu vykonal obrad krstu s celou liturgiou aj s použitím svätenej vody, krizmy nad voskovými podobizňami malých detí. Ako to malo uškodiť danej žene nie je v žiadosti špecifikované, možno išlo o to, pripraviť ju o deti. Kňaz s objednávateľkou čarovania a ešte jedným účastníkom skutočne v noci vykonali v kaplnke požadovaný akt s voskovými figúrkami. Lenže na toto nočné dobrodružstvo sa nejakým spôsobom prišlo a kňaza Olivera nechal svetský sudca zajať a uväzniť. Cirkev nakoniec previnilca podržala, miestny vikár mu poradil a zrejme nejako aj pomohol, aby odišiel do Ríma žiadať absolúciu skôr než ho obžalujú a usvedčia. To sa aj podarilo, kňaz získal absolúciu a súčasne dišpenz, takže naďalej mohol vykonávať svoje kňazské povolanie. V žiadosti uviedol, že žena, proti ktorej Mária chovala nenávisť, neutrpela následkom magických praktík žiadnu ujmu a nočné čarovanie teda bolo neškodné.

Zaklínania, prepichovanie voskových figurín, podivné liturgie uprostred noci zjavne veľmi nefungovali, no mnoho ľudí na ich zlý účinok verilo. Napokon, aj dnešný zvyk nosiť natele, prípadne na detskom kočíku červenú šnúrku alebo mašličku ako ochranu pred urieknutím, je v podstate povera podobného typu. To, čo spôsobovalo skutočnú škodu a nešťastie nebolo prepichovanie voskových figurín, ale nenávisť medzi ľuďmi a viera v to, že za nešťastie, choroby, úmrtia môžu iné osoby. S tým súvisí ďalší smutný prípad z penitenciárie, tentoraz z roku 1490. Vinníkom bol opäť kňaz, opäť Anton, ale z inej francúzskej diecézy Besançon. Keď mu ochorela švagriná na neznámu chorobu, kňaz dospel k presvedčeniu, že za jej chorobu môže istá miestna vdova, ktorú okolie považovalo za čarodejnicu. A tak sa stalo, že raz, keď sa kňaz vracal večer pri západe slnka domov, stretol vdovu niekde na mestských hradbách. Najskôr na ňu zaútočil slovne a o chvíľu aj fyzicky: udrel ju silno drevákom do hlavy. Žena sa zrútila z hradieb (podľa kňaza vôbec neboli vysoké, maximálne dvanásť dlaní nad zemou, teda cca 1 meter), no pádom utrpela mnohopočetné zranenia, na ktoré o tri dni zomrela. Ako to už pri žiadostiach v pápežskej penitenciárii býva, podľa žiadateľa žena nezomrela na následky úderu drevenou topánkou do hlavy a pádu, ale preto, že nevyhľadala lekársku pomoc. Samozrejme, penienciária žiadateľovi vyhovela a smrť nevinnej ženy nebola potrestaná.

Drevák ako smrtiaca zbraň

Hoci v 15. storočí sústavné hľadanie čarodejníc a čarodejníkov ešte nenadobudlo také gigantické rozmery ako v storočiach nasledujúcich, spôsobilo, že hocikto mohol zo dňa na deň prísť o všetko, vrátane vlastného života. Najviac boli ohrozené ženy, najmä staršie a osamelé, teda v prvom rade vdovy. Taký je aj prípad Bratusie z diecézy Embrun z roku 1490. Vďaka tomu, že mala zástancov, ktorí jej žiadosť predniesli v penitenciárii, zachránila si život. Bratusia v žiadosti uviedla, že hoci po celý život žila ako dobrá katolíčka a čestná kresťanka a nikdy nebola podozrivá ani obvinená z herézy alebo čarodejníctva, predsa proti nej vystúpil istý brat Jakub z Rambantu, minorita, ktorý sa vydával za inkvizítora ustanoveného apoštolskou autoritou v jej krajoch. Ten proti nej začal proces ako proti heretičke a čarodejnici, pričom nedodržal právny postup a nepredchádzali mu dostatočné zákonné vyšetrovania. Dal úbohú ženu zatknúť a uväzniť. Istý čas ju držal vo väzení a opakovane ju podroboval mučeniu, takže si viackrát želala radšej zomrieť ako takto trpieť. Nakoniec ženu prinútil mučením k priznaniu sa k zločinom, ktoré nikdy nespáchala. Potom Bratusiu bez toho, aby s procesom oboznámil arcibiskupa alebo jeho úradníkov, ako to vyžadovalo právo, odsúdil ako čarodejnicu a heretičku. Ľudia, ktorí v prospech nešťastnej ženy podávali žiadosť v penitenciárii, postupovali veľmi prezieravo a dali si pozor na to, aby ju uchránili aj v budúcnosti. Uviedli, že keďže Bratusia bola takto neprávom vyšetrovaná, zatknutá, mučená a odsúdená, panujú obavy, že v budúcnosti by ju na základe výpovedí falošných svedkov podnecovaných uvedeným inkvizítorom alebo jej nepriateľmi, mohli usvedčiť z herézy a znovu by musela znášať hanbu, škody a dlhé súdne spory. Požiadala preto, aby po tom, ako pred arcibiskupom odprisahá a zavrhne každú herézu, čarodejníctvo a podobné previnenia, je rozhrešená od všetkého, z čoho ju obviňovali, či už sa toho dopustila alebo nie. Udelenie absolúcie vybavil v penitenciárii priamo bretónsky biskup. Túto ženu zachránilo pred zlým koncom to, že našla mocných ochrancov.

To, čo sa stalo Bratusii, sa občas prihodilo aj mužom. Ynnomer z diecézy Beauvais sa napriek pokročilému veku a chudobe rozhodol s veľkou námahou putovať do Ríma, pretože sa obával obvinenia z čarodejníctva, ktoré voči nemu zosnovali niektorí jeho nepriatelia. Vec sa dostala tak ďaleko, že mal v rukách predvolanie pred biskupský súd. Ynnomer správne usúdil, že zo súdu by už nikdy nemusel odísť a preto sa rozhodol pre namáhavú cestu do pápežskej kúrie. V penitenciárii požiadal, aby jeho sudcom a inkvizítorovi „na základe svätej poslušnosti“ a pod hrozbou exkomunikácie prikázali, aby ho už ďalej neobťažovali.

Ako vidieť z oboch prípadov, často bolo jedinou cestou, ako sa títo obyčajní a často chudobní kresťania mohli ubrániť proti zneužívaniu inkvizičných procesov a proti falošným a zlomyseľným obvineniam bolo, že sa obrátili priamo na Apoštolskú penitenciáriu, ktorá sa fakticky stávala odvolacím súdom druhej inštancie. Mnohí ľudia si touto cestou zachránili život.

Ženy obvinené z čarodejníctva končili na hranici

O podobnú milosť, aby žiadateľa viac neobťažovali inkvizítori, požiadal aj Giovanni Borgia, laik z katalánskej diecézy Urgell, o ktorom sa píše v registroch v roku 1503. Toho dal uväzniť samotný pápež Alexander VI. pre obvinenie, že vykonával židovské obrady. Na slobodu sa dostal až po pápežovej smrti. Giovanni prišiel do Ríma nielen žiadať absolúciu a dišpenz, ale súčasne aj ochranu kanonika zo Sevilly, ktorý pôsobil v pápežskej kúrii, aby ho v budúcnosti nemohol obťažovať žiadny sudca alebo inkvizítor.

Okrem nevinných ľudí, ktorí sa stali obeťami ohovárania, intríg a nepriateľstva, sa občas objavili aj skutočné čarodejnice, dnes by sme povedali satanistky. Taký bol prípad zo Savony z roku 1466. Vydatá žena menom Puria sa priznala, že patrila do sekty čarodejníc, zaprela vieru, pošliapala kríž a na príkaz diabla, ktorý bol pri všetkých týchto úkonoch prítomný, vykonávala hanebné a nečestné skutky. Zúčastňovala sa ich sabatov a tancov, prijala ich učenie a obyčaje. Nakoniec sa ale obrátila, a to skôr, ako by ju odhalili a obžalovali, zriekla sa satanistickej sekty a kacírskych bludov a požiadala o absolúciu, ktorú aj dostala.

Satanistické orgie neboli výmyslom neprajníkov, ale skutočne sa konali na mnohýách miestach. Rekonštrukciu čarodejníckej sekty na Morave, konkrétne vo Veľkých Losinách v 17. storočí spracoval český historik Jaroslav Čechura v knihe Kronika jednoho šílenství. Čarodejnice na severní Moravě v 17. století.

Všetky prípady, ktoré sa dostali do apoštolskej penitenciárie sa skončili pre žiadateľov dobre. Tí, ktorí takú možnosť nemali, skončili zvyčajne horšie. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

(D. D.)