Nové fakty o Čiernej kráľovnej Barbore Celjskej

Barbora Celjská ako rímsko-nemecká kráľovná. Neznáme písomné pramene na hrade Neuenstein v Nemecku. Priateľstvo Barbory a dedičného ríšskeho komorníka Konráda z Weinsbergu. Ako Konrád zbieral pre kráľovnú byliny. Úplne neznámy fakt: Kráľovná Barbora mala svoj vlastný dvorský rád: Spoločenstvo fénixa. Príhovory kráľovnej u manžela v prospech Konráda. Keď sa šťastie otočí: prosby kráľovnej na Konráda po smrti manžela.

Dnes Vám chcem porozprávať o tom, ako mi do života opäť vošla kráľovná Barbora Celjská, moja obľúbená stredoveká kráľovná.

My historici to často máme tak, že keď skončíme prácu na nejakej téme alebo zrekonštruujeme život nejakej historickej postavy, cítime to ako ukončenú životnú kapitolu. Viac sa nám nechce k tomu vracať. Práca na starých témach nie je až taká vzrušujúca, neposkytuje toľko dopamínu ako začínať nový výskum na nepoznanú tému. Občas sa ale pritrafí, že sa návratu nevyhneme.

Tak to bolo aj v prípade kráľovnej Barbory. Keď ma oslovil nemecký kolega, ktorý vedie projekt o Žigmundovi vo vzťahu k Rímsko-nemeckej ríši, či by som nespravila do kolektívnej monografie príspevok a Barbore ako rímsko-nemeckej kráľovnej, veľkú chuť som do toho nemala. Pravdu povediac v ríšskych dejinách v 15. storočí sa veľmi neorientujem, vedela som len to, že tam všetci proti všetkým stále bojovali a že ríšski kurfirsti riadne znepríjemňovali Žigmundovi život. Pri prácach na edícii Windeckeho kroniky ma ríšske dejiny vyslovene ubíjali, keďže sa tam všetci volali Ludwig alebo Fridrich, bez pomoci kolegu Petra Elbela som ich ani nebola schopná identifikovať :-) Navyše, robiť tému rímsko-nemeckej kráľovnej bez výskumu archívov v Nemecku je trochu - poviem to pekným slovenským slovom - pochabé. Nakoniec som si povedala, veď fajn, konečne si to naštudujem a výskum v nemeckých archívoch, minimálne vo Frankfurte, Norimbergu a iných "ríšskych" mestách určite prinesie nejaký zaujímavý materiál. Cestu do Nemecka som si naplánovala, ale ako už viete, človek mieni a grantová komisia mení, takže z výskumu v Nemecku nebolo nakoniec nič.

Čo teraz? Hovorila som si. Príspevok som sľúbila, bolo mi nepríjemné, povedať, že to neurobím. Navyše je dôležité, aby slovenskú historiografiu bolo vidieť aj v zahraničí, preto je treba participovať na zahraničných medievistických projektoch. Vtedy som si spomenula, že pred rokmi mi pán Rastislav Uhrovič zo Združenia na záchranu hradu Šášov, poskytol pár listín z archívu rodu Hohenlohe, ktorý sa nachádza na hrade Neuenstein a patrí pod Landesarchiv Baden-Würtemberg. Boli to posledné listiny, ktoré kráľovná Barbora vydala v Uhorskom kráľovstve pred útekom do Poľska (v lete 1438) a datovala ich práve na hrade Šášov. Čo ak v tomto archíve majú viacero listín ku kráľovnej Barbore? Pozrela som si teda inventáre tohto archívu, ktoré majú publikované on-line a objednala som si digitalizované fotokópie, ktoré som do týždňa mala v počítači. A moje očakávania sa naplnili. Bolo tam naozaj niekoľko veľmi zaujímavých listín. Na základe nich sa mi začal črtať príbeh vzťahu kráľovnej Barbory Celjskej k ríšskemu komorníkovi Konrádovi z Weinsbergu, pretože listiny z Neuensteinu pochádzajú z jeho archívu. Tak Vám porozprávam, čo nové som sa z týchto listín vlastne dozvedela. Takže to budete vedieť ešte skôr, ako bude príspevok publikovaný. Predtým si ale stručne povedzme niečo o Barbore ako rímsko-nemeckej kráľovnej.

Centrálny archív rodu Hohenlohe sa nachádza na hrade Neuenstein

Barbora Celjská bola za rímsko-nemeckú kráľovnú korunovaná v roku 1414 v Aachene po boku manžela, Žigmunda Luxemburského ako približne dvadsaťdvaročná mladá žena, v tom čase už matka päťročnej dcéry. Stala sa tak poslednou stredovekou rímsko-nemeckou kráľovnou korunovanou v Aachene. O deväť rokov neskôr, keď Žigmund prijal cisársku korunu v Ríme, kráľovná Barbora ho už nesprevádzala (buď zo zdravotných dôvodov alebo kvôli obrane krajiny pred husitmi). Stala sa tak jedinou rímsko-nemeckou kráľovnou, ktorá nesprevádzala svojho manžela na cisársku korunováciu v Ríme. Hoci ju dobové pramene označujú často ako cisárovnú, ona sama nikdy vo svojich listinách tento titul nepoužila. Používanie označenia cisárovná pre Barboru Celjskú, s ktorým sa stretávame v mnohých typoch písomností - s výnimkou jej vlastných listín a listov - odráža skutočnosť, že Barbora bola vnímaná ako cisárovná z pozície manželky a neskôr vdovy po cisárovi, teda politicky a spoločensky, nie na základe právne-liturgického aktu, akým bola samotná korunovácia.

Rekonštruovať prítomnosť kráľovnej Barbory v Ríši nie je jednoduché. Hoci jej fyzickú prítomnosť v Ríši vieme sledovať takmer bez problémov, jej prítomnosť z hľadiska výkonu hodnosti rímsko-nemeckej kráľovnej je oveľa ťažšie. Väčšina prameňov odráža oficiálny formalizovaný obraz kráľovnej. Vieme zrekonštruovať miesta jej pobytu, trasy jej pohybu po Ríši, slávnostné vjazdy, dary, náklady na jej pohostenie a rôzne drobné zmienky. Ako rímsko-nemecká kráľovná vydala v záležitostiach Ríše iba niekoľko listín, z veľkej miery v súvislosti s výberom nejakej dane. Do akej miery sa kráľovná Barbora skutočne podieľala na výkone kráľovskej moci, ako bola vnímaná politickými elitami a či vôbec mala nejaký vplyv, keďže jej pobyty v Ríši boli zriedkavé a krátke, môžeme sledovať len druhotne cez sieť jej "ríšskych" kontaktov.

Kráľovná Barbora navštívila Nemecko osobne za celú svoju vládu iba dvakrát. Na jeseň 1414, keď bola korunovaná za rímsko-nemeckú kráľovnú a spoločne so Žigmundom odcestovala po korunovácii do Kostnice a v lete nasledujúceho roku, keď cestovala naspäť z Kostnice do Uhorska. Druhý pobyt sa odohral v roku 1422, keď sa zúčastnila po boku Žigmunda ríšskeho snemu v Norimbergu.

Pobyt kráľovnej Barbory v Ríši sa teda obmedzil na dve návštevy, dlhšiu, niekoľkomesačnú, v rokoch 1414-1415 a kratšiu v roku 1422. Hoci v prostredí ríšskych politických elít strávila kráľovná iba niekoľko mesiacov, neznamená to, že by s nimi stratila kontakt. Blízky vzťah ju viazal predovšetkým k dedičnému ríšskemu komorníkovi a Žigmundovmu radcovi Konrádovi z Weinsbergu. Spájali ich najmä ekonomické záujmy a finančné záležitosti, pretože obidvaja sa stali pre večne zadlženého Žigmunda nenahraditeľnými. Zo zachovaných prameňov, najmä súkromnej korešpondencie s ríšskym komorníkom, Žigmundovým blízkym spolupracovníkom a radcom Konrádom z Weinsbergeru, vieme aj o kráľovninom úsilí ovplyvňovať rozhodnutia kráľovského manžela.

V pôsobení kráľovnej Barbory v hodnosti rímsko-nemeckej kráľovnej je možné vysledovať paralely s jej pôsobením ak uhorskej kráľovnej. Žigmund Luxemburský zveroval svojej manželke rôzne príjmy a majetky s cieľom mať v kráľovnej trvalý zdroj peňazí. Pre neustále zadlženého Žigmunda sa to ukazovalo ako veľmi účinná pomoc, on sám často nemal vzhľadom na svoje zaujatie v európskej politike kapacitu účinne spravovať kráľovské majetky a vyberať rôzne dane a poplatky. Išlo o dlhodobý proces, počas ktorého dochádzalo k rozšíreniu kompetencií kráľovnej, z ktorého profitovala nielen kráľovná Barbora, ale aj Žigmund.

Konrád sa v dvadsiatych rokoch 15. storočia zdržiaval často v blízkosti kráľa na ríšskych snemoch aj na uhorskom kráľovskom dvore a panovník ho využíval aj na rôzne politické misie. Do blízkosti kráľovnej sa teda musel dostávať pomerne často. Kedy sa kráľovná zblížila s Konrádom z Weinsbergu natoľko, že sa ich vzťah blížil osobnému priateľstvu, nie je úplne jasné. Určite sa s touto dôležitou postavou v okruhu kráľa Žigmunda stretla na Kostnickom koncile. Je možné, že už niekoľkomesačná cesta z Kostnice do Uhorska v roku 1415, keď kráľovnú sprevádzal okrem iných aj pasovský biskup Georg Hohenlohe, ktorý bol Konrádovým švagrom, položila prvé základy neskoršej kráľovninej priazne voči Konrádovi.

Rukopis Konráda z Weinsbergu

Dedičný ríšsky komorník Konrád z Weinsbergu nebol úplne pozitívnou postavou. Neváhal sa dopustiť aj falšovania listín (keďže jeho švagor bol ríšsky kancelár, nebolo to tak ťažké). Napriek Konrádovým excesom a niektorým neúspešným diplomatickým misiám, bol tento muž pre Žigmunda veľmi dôležitý. Práve vďaka nemu dokázal kráľ zvládať chronický nedostatok peňazí a to najmä pomocou zálohovania ríšskeho majetku a príjmov,

ako aj dôsledným vyberaním rôznych mimoriadnych daní, najmä židovských. Žigmund síce disponoval len minimálnymi pravidelnými príjmami v ríši, no dokázal zabezpečiť financovanie svojej vlády prostredníctvom obratnej kombinácie rôznych opatrení. A dôležitú úlohu v tom zohrávala aj kráľovná Barbora, takže jej blízke spojenie s Konrádom s Weinsbergu je úplne logické.

Vo februári 1422 Konrád zrejme navštívil kráľovnú Barboru v Bratislave. V tom čase bol Žigmund na vojenskom ťažení na Morave. 25. februára 1422 vydala kráľovná Barbora v Bratislave listinu, ktorou prikázala všetkým svojim výbercom tridsiatku a mýta, aby umožnili Konrádovi z Weinsbergu, kráľovninmu drahému ujcovi (avunculo nostro dilecto), ako ho v listine nazvala, vyviezť z Uhorska bez platenia cla a mýta tisíc kusov hovädzieho dobytka.

Rozsiahle majetky a príjmy kráľovnej jej poskytovali dostatočné ekonomické zázemie a tým nepochybne aj politický vplyv, no tento vplyv na Žigmundove rozhodnutia ako aj jej úlohu vo finančných operáciách manžela môžeme iba tušiť z náznakov. Vieme napríklad, že panovník jej zveroval výber ríšskej dane mesta Frankfurt, pričom aj tu sa objavuje v jej blízkosti Konrád z Weinsbergu. V marci 1425 sa zdržiaval na uhorskom kráľovskom dvore v Tate, odkiaľ poslal nemenovanému dôverníkovi informácie o rokovaniach v rôznych ríšskych záležitostiach a poveril ho rôznymi úlohami. O niekoľko dní neskôr vydala 1425 kráľovná na tom istom mieste dve listiny: prvou prikázala mestu Frankfurt vyplatiť ríšsku daň na rok 1427, teda dva roky vopred Konrádovi a druhou listinou ho verifikovala u mestskej rady Frankfurtu ako osobu, ktorej majú daň odovzdať. V máji 1425 rada mesta Frankfurt odpísala kráľovnej Barbore, že na základe jej želania vyplatili z osobitného priateľstva a podpory daň dva roky vopred, o čom im Konrád vydal kvitanciu a súčasne ju poprosili o príhovor u kráľa Žigmunda.

Kráľovná Barbora teda z pozadia zasahovala do politického diania nielen v uhorskej, ale aj zahraničnej politike a to ovplyvňovaním kráľa alebo "networkingom", teda budovaním siete spojencov spätých rovnakými záujmami, často ekonomickými. Konrád z Weinsbergu je toho najlepším príkladom. S kráľovnou ho spájali výnosné obchody a finančné operácie, ale súčasne v nej našiel ochrankyňu, ktorú žiadal o pomoc, keď sa dostal do problémov. Napríklad vtedy, keď stratil na istý čas priazeň kráľa, pretože dal počas norimberského ríšskeho snemu v lete 1422 prostredníctvom Žigmundovho kancelára, pasovského biskupa Georga, vyhotoviť pre svojho zaťa, vojvodu Erika Sasko-Lauenburského, falošnú lénnú listinu na Sasko. Podvod, ktorý bol odhalený o štyri roky neskôr, vyvolal niekoľko rokov trvajúcu nevôľu kráľa Žigmunda. Ohrozenie postavenia v Žigmundových službách by pre Konráda znamenalo aj ohrozenie jeho spoločenského a ekonomického postavenia. Aby Konrád získal naspäť priazeň kráľa, využíval aj vplyv kráľovnej Barbory na manžela.

Bronzová socha na náhrobku Konráda z Weinsbergu

V prvej polovici roku 1428 podnikol Konrád cestu za kráľom Žigmundom do Uhorska. Panovníka zastihol na protitureckej výprave v Srbsku. Čo je ale nesmierne zaujímavé je to, že si podstatným spôsobom predĺžil cestu, aby sa stretol s kráľovnou Barborou, ktorá sa zdržiavala na svojom hrade Zvolen v Hornom Uhorsku, teda na úplne opačnom konci kráľovstva. Dozvedáme sa to z účtovných záznamov, kde si Konrád viedol zoznam výdavkov počas uhorskej cesty uskutočnenej v januári až júni roku 1428 (nachádzajú sa tiež v archíve Hohenlohe na hrade Neuenstein). Konrád najskôr vyhľadal kráľa Žigmunda, ktorý vtedy obliehal a neúspešne dobýjal pevnosť Golubac obsadenú osmanskými vojskami. Celé ťaženie sa skončilo nakoniec porážkou Žigmundových vojsk v máju 1428 (vtedy už bol Konrád na ceste do Nemecka). Zo Srbska sa ríšsky komorník a jeho sprievod vrátili do Budína, kde strávili Veľkú noc. Weinsberg sa potom oddelil od svojho sprievodu a s niekoľkými služobníkmi podnikol osobitnú cestu do Zvolena, aby sa mohol stretnúť s kráľovnou Barborou. Je to nesmierne zaujímavá a prekvapivá informácia. Stretnutiu s kráľovnou musel pripisovať veľký význam, ak bol ochotný oddeliť sa od zvyšku sprievodu a s pár ľuďmi sa vybrať na ďalšiu dlhú a nepohodlnú cestu, aby sa stretol s kráľovnou. Navyše v čase, keď Barborine majetky začali ohrozovať husitské vojská a cesta do Zvolena nebola bezpečná, situácia bola neprehľadná a stále sa menila.

Weinsberg priniesol od kráľovnej list pre kancelára a nechal ho svojimi ľuďmi doručiť. Zo záznamov vyplýva, že neustále prebiehala komunikácia medzi Konrádom, kráľovnou, jej otcom Hermanom Celjským, ríšskym kancelárom a ďalšími adresátmi a to na obrovské vzdialenosti prostredníctvom rôznych služobníkov. Konrad poslal Barbore ďalšie posolstvo aj krátko po odchode z Uhorského kráľovstva, 12. júna 1428.

Napriek všetkým krokom, ktoré Konrád z Weinsbergu podnikol v roku 1428 a potom aj v 1429, keď sa znovu osobne vybral za kráľom Žigmundom do Uhorska, sa mu nepodarilo získať podporu kráľa v záležitostiach o ktoré žiadal. V Bratislave sa stretol nielen s kráľom Žigmundom, ale aj kráľovnou Barborou. Konrád opäť požiadal kráľovnú o príhovor u manžela. V novembri 1429 mu odpovedala, opäť zo svojho Zvolenského hradu, osobne ladeným listom, kde ho oslovila: „Urodzený, verný a osobitný priateľ!” Vyjadrila ľútosť, že jej manžel je voči nemu taký prísny a prisľúbila, že sa bude u kráľa snažiť o jeho dobro, ale obratne sa vyhla konkrétnym záväzkom: „A keď nás prosíte, aby sme s jeho milosťou vo vašej veci hovorili atď., vedzte bez pochybnosti, ak nám Boh dopraje priazeň nášho pána, že vo vašej veci budeme čo najusilovnejšie a najlepšie, ako len môžeme, radi hovoriť s jeho Milosťou a podľa našich možností sa zasadzovať o vaše dobro. Keďže sme už dlhší čas neboli pri jeho Milosti a ani sa nenazdávame, že by sme sa k nej mohli tak skoro dostať, pre mnohé iné vážne záležitosti, ktoré máme v tomto čase na starosti.” Zaujímavou časťou listu je prosba kráľovnej, aby jej Konrád v Nemecku nechal „pre naše Spoločenstvo fénixa vyhotoviť 12 spôn zo zlata a emailu". V tomto prípade zjavne ide o dvorské spoločenstvo kráľovnej Barbory, o ktorom nemáme zmienky v iných prameňoch. Kráľovná Weinsberga inštruovala, aby jej spony poslal, keď budú hotové a ona ich dá následne osadiť perlami a drahokamami. Okrem toho si želala viacero ďalších spôn, lacnejších aj drahších v celkovej sume 700 červených zlatých. Weinsberg ich mal poslať čo najskôr do Viedne, kde si ich kráľovná chcela prevziať a zaplatiť. Zaujímavou časťou listu je aj Barborina prosba o bližšie neznámu bylinu, ktorú jej komorník odporúčal na jej neduhy a nechal nazbierať v lete v Bratislave, keď sa spolu stretli: „Prosíme vás aj ohľadom tej byliny, ktorú ste nám tohto roku v Prešporku dali zhromaždiť, o ktorej ste nám povedali, že by nám mala byť užitočná pre naše ťažkosti, aby ste nám túto bylinu spolu s koreňmi a aj s ostatnými časťami, čo najskôr môžete, poslali, a aby ste nám k nej zároveň presne napísali, ako ju môžeme rozpoznať a používať pri takýchto našich neduhoch, a či je táto bylinka dobrá aj proti moru a iným chorobám. ”

Barbora svoje zdravotné ťažkosti v liste nešpecifikovala, zrejme neboli vážne, keďže v tomto období neustále cestovala. Zo Zvolena sa vrátila opäť do Bratislavy za kráľom, ktorý sa tam, zdržiaval takmer celý rok 1429 pre závažné zdravotné problémy spôsobené ťažkými záchvatmi dny. V júli 1429 daroval Žigmund Barbore v Bratislave ríšsku daň mesta Frankfurt, ktorú prostredníctvom Konráda vyberala už predtým, no tentoraz dostala daň doživotne, pričom jej ešte ten rok mali daň vyplatiť vopred až do roku 1434

Z Bratislavy sa Žigmund v roku 1430 presunul do Viedne, kde opäť ťažko ochorel a musel sa tam nútene zdržať až do konca júla.

Do Viedne ho sprevádzala aj Barbora a opäť tam riešila záležitosti ríšskeho komorníka Konráda z Weinsbergu, priamym príhovorom u kráľa Žigmunda, tentoraz aj za pomoci otca Hermanna Celjského. Dňa 25. júla adresovala Konrádovi z Viedne list, v ktorom mu napísala, že vo veci, o ktorú ju žiadal, konala spoločne s otcom, žiadosť predniesla kráľovi, ale „jeho Milosť nám nedala žiadnu odpoveď ani nič nevykonala s tým, že bude v tejto veci konať podľa práva."

Konrád z Weinsbergu nakoniec získal nazad priazeň kráľa a isto za to vďačil aj svojej mocnej ochrankyni. Osud sa však otočil a čoskoro potrebovala pomoc Weinsberga samotná kráľovná.

V decembri 1437 zomrel cisár Žigmund Luxemburský a kráľovná Barbora stratila akúkoľvek politickú moc a vplyv. Jej zať, manžel jej jedinej dcéry, Albrecht Habsburský ju nechal nezákonne uväzniť a postupne jej odobral všetky majetky a príjmy.

Konrád z Weinsbergu smrťou cisára Žigmunda nič nestratil, skôr naopak. Po Žigmundovej smrti ho poslali kurfirsti do Viedne, aby oznámili vojvodovi Albrechtovi Rakúskemu jeho zvolenie za rímsko-nemeckého kráľa, ktoré sa uskutočnilo 18. marca 1438. Albrecht ho potom 3. mája prijal do svojich služieb ako radcu a priznal mu ročný plat 1500 zlatých.

Nevieme, či sa tieto informácie dostali aj ku kráľovnej Barbore, ktorá sa po prepustení zo zajatia kráľa Albrechta zdržiavala na začiatku leta 1438 svojich hradoch Zvolen a Šášov. Z hradu Šášov napísala 16. júna 1438 osobný list Konrádovi z Weinsbergu. Bolo to krátko pred jej útekom z krajiny a Šášov bol posledným miestom, kde sa kráľovná v Uhorskom kráľovstve zdržiavala a datovala listinu. V tom čase už nedisponovala svojou pečaťou, mala pri sebe iba tajnú pečať. Listom úpenlivo prosila Konráda o pomoc a rady, ako sa brániť pred krivdami, ktoré na nej pácha kráľ Albrecht. K listu pripojila aj odpis svojej odpovede kráľovi Albrechtovi, ktorú napísala 13. júna na tom istom mieste a v ktorej podrobne rozobrala všetky krivdy a násilia, ktoré na nej spáchali. Je to veľmi cenný prameň, ktorý s absolútnou istotou potvrdzuje to, čoho sa Albrecht voči Barbore dopustil a čo sme doteraz mohli prácne rekonštruovať z drobných zmienok z iných prameňov a síce, že kráľovná bola Albrechtom najskôr väznená a následne okradnutá o svoje majetky a aj to málo, čo jej Albrecht prisľúbil, nemienil dodržať. List Albrechtovi, hoci sa kráľovná Barbora usilovala o zdvorilý tón voči nemu, je svedectvom o bezcharakternom postupe nového uhorského a rísko-nemeckého kráľa voči kedysi mocnej svokre. Tento list pre Albrechta kráľovná pripojila k listu pre Konráda, aby nemusela situáciu znovu podrobne opisovať. Práve tieto listy mi pred pár rokmi poskytol pán Uhrovič, ako som o tom hovorila na začiatku.

List adresovaný ríšskemu komorníkovi Konrádovi je prosbou opustenej kráľovnej zbavenej moci aj prostriedkov bývalému podriadenému, ktorý bol aktuálne v priaznivejšej situácii ako ona sama. Uhorská, česká a rímsko-nemecká kráľovná prosila o radu a pomoc človeka, ktorý sa roky vtieral do jej priazne, aby získal jej podporu: "Prosíme vás s osobitnou naliehavosťou, aby ste nám v tom poradili a z čistej vôle pre Boha pomohli pravým, spravodlivým spôsobom a poskytli nám radu, lebo nič iné nežiadame; navyše ste nám k tomu podľa práva povinný a zaviazaný. A zverujeme sa vám v tejto veci, keďže v vás máme osobitne veľkú dôveru. Lebo nám spôsobujú takéto krivdy, z ktorých nám vzniká veľká a zjavná škoda, a ani nevieme, z čoho máme žiť."

Konrád z Weinsbergu v tom čase už pracoval na svojom postavení v službách nového kráľa. List kráľovnej Weinsbergovi už nemohol nič na jej postavení zmeniť. Konrád nemienil ohroziť svoju kariéru u Albrechta príhovormi za Barboru. A tak list kráľovnej Barbory zostal iba svedectvom v rodovom archíve rodu Hohenlohe, svedectvo o vrtkavom kolese šťastia.

Na začiatku novembra 1438 kráľ Albrecht Konrádovi udelil rozsiahle právomoci na opätovné vyberanie všetkých zanedbaných ríšskych príjmov. V apríli 1439 ho splnomocnil prijímať hold hornorýnskych ríšskych miest v mene kráľa; panovník ho využil aj na rokovania so židovskými obcami o daniach a poplatkoch. Vďaka dôvere kráľa Albrechta sa dostal do úzkeho kontaktu s Bazilejským koncilom a stal sa jeho oficiálnym ochrancom. Koncil mu v roku 1439 zveril výber jubilejného odpustkového poplatku v Nemecku.

Kráľovná Barbora bola nútená v lete roku 1438 utiecť do exilu na poľský kráľovský dvor a následne do Českého kráľovstva. Tam dožila posledné roky života na venných majetkoch, ktoré jej patrili ako českej kráľovnej. Konrád zomrel v roku 1448, ešte za života Barbory. Žiadna korešpondencia medzi nimi sa už po roku 1439 v Konrádovom archíve nenachádza.

Daniela Dvořáková