Od dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie závisí úspech európskych politík a vlastne celá jej budúcnosť. Nedôvera voči európskemu projektu, európskym inštitúciám a ostatným členským štátom spôsobila, že Spojené kráľovstvo už nie je členom Únie. No jeho odchodom táto nedôvera nezmizla. V menšej alebo väčšej miere je prítomná v každom zo zostávajúcich 27 členských štátov. A bude mať vplyv na európske rozhodovanie o spoločných strategických prioritách a politikách. Možno najlepšie ilustruje problém dôvery, respektíve jej nedostatku, príprava viacročného finančného rámca na roky 2021 až 2027. Podobným, v niečom možno ešte výraznejším príkladom nedostatku dôvery medzi členskými štátmi Únie je neexistencia európskej fiškálnej politiky a nedokončená banková únia. Nedôvera medzi vládami bráni nielen ďalšej integrácii Únie, ale napríklad aj dobrému fungovaniu jednotného trhu. V nedávnom rozhovore pre portál Politico to potvrdil aj bývalý eurokomisár Mario Monti, ktorý pripomenul, že členské štáty často porušujú dohodnuté trhové pravidlá, keď sa snažia zachovať národný záujem aj za cenu toho, že trh bude menej jednotný a viac fragnmentovaný. Európa musí čoraz častejšie čeliť silnejúcim tlakom zo strany dvoch veľmocí - USA a Číny. Žiaden z jej členských štátov, vrátane tých najväčších, nie je schopný týmto tlakom čeliť osamote. To, v čom dokáže Únia s týmito dvomi veľmocami držať krok, je veľkosť ekonomiky. Ale aj to platí len za predpokladu, že skutočne bude existovať jedna európska ekonomika, jeden fungujúci spoločný trh, ktorý bude porovnateľný s trhom v USA alebo Číne. Dnes je však európsky ekonomický priestor ešte stále rozdrobený. Možno by preto nezaškodilo, ak by sme niekedy skúsili viac rozmýšľať o sporných témach alebo dôležitých rozhodnutiach nie z uhla úzkeho národného záujmu, ale položili si skôr otázku, ako to-ktoré rozhodnutie ovplyvní európsky záujem. Lebo ten náš je v ňom obsiahnutý už z definície.