Témou podcastu je radostná oslava 70. výročia Schumanovej deklarácie, ale aj trochu vytriezvujúce pripomenutie slov ďalšieho z otcov európskeho projektu Jeanna Monneta, že „Európa bude ukovaná v krízach a bude súčtom riešení prijatých pre tieto krízy.“ V tejto epizóde Modrej vlny hovorím o tom, ako jedno z takýchto riešení ohrozuje samotnú existenciu jednotného európskeho trhu. Jedným z opatrení Európskej komisie, ktoré má pomôcť členským štátom riešiť ekonomické problémy, je totiž aj uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci. Lenže to so sebou prináša aj veľké riziká. Menej zadĺžené štáty so silnými ekonomikami dávajú na štátnu pomoc “domácim” podnikom viac, než zadĺženejšie alebo ekonomicky slabšie štáty. Celková hodnota doteraz schválenej štátnej pomoci v 26 z 27 členských štátov Únie dosiahla zhruba 1900 miliárd. No viac ako polovicu tohto objemu tvorí štátna pomoc Nemecka, hoci nemecká ekonomika tvorí len štvrtinu tej európskej. Zároveň Nemecko, Rakúsko, Dánsko a Holandsko, ktoré majú najviac zdrojov, navrhujú ešte viac uvoľniť pravidlá. Problémom nie je to, že Nemecko dáva veľa, ale to, že ostatní nemôžu dať toľko, koľko treba. V štátoch, ktoré teraz investujú do pomoci firmám menej, sa bankrotu nevyhnú ani inak zdravé podniky. To bude znamenať ďalšie oslabenie ich ekonomík a zvýšenie nezamestnanosti. A nemecké, rakúske a holandské firmy budú môcť po skončení krízy lacno nakupovať fungujúce závody svojich dnešných konkurentov v štátoch Južnej Európy. Uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci bez zabezpečenia rovnakej dostupnosti prostriedkov pre všetky členské štáty vážne destabilizuje nielen konkurenčné prostredie na vnútornom trhu Únie, ale v konečnom dôsledku aj menovú úniu, teda existenciu spoločnej európskej meny. Systém “zachráň sa kto môžeš” totiž spôsobí, že nožnice medzi Severom a Juhom Európy sa budú stale viac roztvárať. Žiaľ, ocitli sme sa v situácii, kedy tí, ktorí majú peňazí dosť, zásadne odmietajú spoločné európske dlhopisy a zároveň nemecký ústavný súd tento týždeň zúžil mantinely pre Európsku centrálnu banku. A nielen Holanďania, ale v tohtotýždňovom komentári napríklad už aj bývalý slovenský premiér pán Dzurinda namiesto spoločného európskeho riešenia ponúkajú štátom v problémoch len povrchné moralizovanie o zodpovednosti za dlhy - akoby nechápali vzájomnú previazanosť európskych ekonomík. Ak však riešenia formulované ako odpoveď na prebiehajúcu krízu spôsobia, že Sever Európy z nej vyjde ekonomicky ešte silnejší a Juh ešte slabší, oslabí to Európu ako celok. A to nie je ani v záujme tých najväčších a najsilnejších.