O mladosti sv. Polykarpa vieme iba to, že ako sirotu ho istá pobožná vdova, menom Kalista, prijala za svojho syna. Keď sa stala kresťankou, vychovala ho v kresťanskej viere a pri svojej smrti ho urobila dedičom celého svojho majetku. Milosrdenstvo, ktoré mu ukázala Kalista, mal vždy na mysli. Myslel si, že nemôže ináč prejaviť vďačnosť Bohu iným spôsobom, ako tak, že aj on bude tak isto milosrdný k biednym a tým, ktorí potrebujú pomoc, a keď s týmto zámerom rozdá celý svoj majetok. Sv. Polykarp bol žiakom svätých apoštolov, menovite sv. Jána. Vyznačoval sa tak čistým a nevinným životom, ako aj horlivosťou v ohlasovaní evanjelia a šírení viery. Jeho cnosti boli dôvodom, že ho sv. Ján určil v roku 96 za biskupa v meste Smyrna. On je tým „anjelom cirkvi“, ktorého sv. Ján vo svojej Apokalypse, alebo Zjavení, spomína, ako jediného zo všetkých biskupov, ktorému Ježiš Kristus nič nevyčítal, ktorému ale dal prekrásne svedectvo: „Poznám tvoje súženie aj tvoju chudobu – ale si bohatý (Zjv 2,9a)…“ Polykarp viedol učením a príkladom svoju cirkev ako skutočný apoštol. Silou svojho slova priviedol do kresťanstva ,mnoho pohanov. Jeho autorita, ako žiaka apoštolov a ako bezprostredného svedka apoštolskej tradície, bola taká veľká, že ho ešte za života uznávali za knieža cirkvi celej Ázie. Pri vznikajúcich herézach zo všetkých strán sa pozerali na neho, ako na stĺp pravdy. Ako duše všetkých svätých prvých čias kresťanstva, tak aj sv. Polykarp si želal byť mučený za Kristovu vieru. Táto túžba sa v ňom rozmohla, väzneného sv. Ignáca viedli cez Smyrnu do Ríma. Polykarp sa ponáhľal k tomuto sv. vyznavačovi, ctiac si jeho okovy objal ho a obaja sa dlho rozprávali o šťastí trpieť pre Boha, nevypovedateľnej radosti mučeníctva, o večnom šťastí, ako náhrade za niekoľko chvíľ bolestí. Neskôr mu sv. Ignác písal z cesty a prosil ho, aby potešil ázijské církvi, pretože on sám to urobiť nemôže. Odtiaľ pochádza list sv. Polykarpa Filipanom, ktorý ešte za čias sv. Hieronyma čítali v ázijských cerkvách, a ktorý dával všetko prevyšujúce rady pre každý stav a čas. Osobitne sa sťažuje v tomto liste na odpadlíctvo od pravej viery a varuje pred obludnosťou tých, ktorí iných na to navádzali. Polykarp odišiel do Ríma, aby rokoval so vtedajším pápežom o slávení Paschy, ktorá sa v tých časoch v cirkvi slávila rozlične. Po dlhom radení sa obaja rozhodli, že církvi nechajú pri ich zvykoch, aby nedali zámienku na nesváry a nezhody. V tom čase povstali v Ríme heretici Valentín a Marcián, ktorí medzi ľudom rozširovali svoje falošné náuky. Polykarp mnohých zvedených priviedol naspäť k pravej viere. Často vzdychal nad týmito nesvármi v lone sv. cirkvi, a keď ho raz Marcián stretol na ulici a opýtal so ho, či ho pozná, odpovedal: „Poznám ťa ako satanovho prvorodeného.“ Keď sa Polykarp vrátil z Ríma do Smyrny, začalo prenasledovanie kresťanov. Sv. Polykarp sa nebál ohňa zapáleného prenasledovateľom, lebo ten len na čas horí a potom hasne. Ale bál sa večného ohňa, ktorý je pripravený hriešnikom, a ktorý horí večne. Aj ty, kresťan, pamätaj na ten neuhasínajúci oheň v pekle a v bázni pred Bohom, ktorý má právo takto trestať, chráň sa hriechu. Určite keby si vedel, že hneď po spáchanom hriechu bude tvoje ruka vložená na pol hodiny do ohňa, nespáchal by si ho. Preto aký si slepý a nerozumný, keď pre chvíľkovú rozkoš, pre neistý zisk hrešíš, vediac, že ťa čaká večný oheň! Také je aj poučenie sv. Augustína, ktorý takto píše: „Oheň pekla nebude taký, ako oheň tvoj. Ak by si bol prinútený do svojho ohňa vložiť ruku, tak by si urobil všetko, čo ti prikazuje ten, kto sa ti tým ohňom vyhráža. Pán Boh ti hrozí večným ohňom, no ty nechceš urobiť nič dobré. Nechceš zanechať hriech.“ www.casoslov.sk