Ide o dvanástich mužov, ktorí zomreli v roku 309 za vlády cisára Diokleciána (284 – 305) v Cézarei Palestínskej.

Pamfil pochádzal z mesta Berytus (dnešný Bejrút v Libanone), bol však kňazom v Cézarei Palestínskej. Mal klasické vzdelanie a viedol hlboký duchovný život. Veľa sa venoval porovnávaniu jednotlivých rukopisov Svätého písma a vďaka jeho úsiliu vznikla v meste rozsiahla knižnica. Požíval veľkú úctu svätého Hieronyma (asi 347 – 419, liturgická pamiatka 15. júna), slávneho znalca a prekladateľa biblických spisov. Valent bol mužom pokročilého veku a diakonom v aelijskej (jeruzalemskej) miestnej cirkvi. Aj on mal dobré vzdelanie a obdivuhodnú znalosť Svätého písma. Pavol pochádzal z Jamnie (dnešná Jebna) na pobreží Stredozemného mora. Vynikal silnou vierou a horlivou túžbou po cnostiach. Kvôli kresťanstvu už predtým pretrpel pálenie ohňom. Uvedených troch mužov dal prefekt Urban zatknúť, podrobiť ťažkým mučeniam, a napokon vrhnúť do väznice. V tom čase prechádzali cez mesto piati muži, vlastní bratia, ktorých pri bráne zastavili stráže. Keď na položené otázky odvetili, že sú kresťania a ich vlasťou je Horný Jeruzalem, boli zatknutí a zabití. Nato prefekt upriamil svoju pozornosť na Pamfila, Valenta a Pavla. Keďže uvedení muži strávili vo väznici vyše dvoch rokov, Firmilián sa rozhodol viac ich nemučiť, ale spýtať sa, či sú ochotní priniesť obety božstvám. Po vypočutí zápornej odpovede ich odsúdil na trest smrti. Keď Pamfilov služobník, osemnásťročný mladík Porfyrios, počul rozsudok smrti vynesený nad jeho pánom, vystúpil spomedzi ľudu a zvolal: „Prosím, dajte mi telá svätých, aby sa mohli pochovať!“ Prefekt dal mladíka mučiť, on však vôbec nestonal, akoby nič necítil. Mučenia sa preto stupňovali, až bol napokon Porfyrios upálený. Uprostred zhromaždeného ľudu stál Seleukos, ktorý pochádzal z maloázijskej Kapadócie. Kedysi bol vojakom, no kvôli kresťanskej viere bol z vojska vylúčený a venoval sa chorým, chudobným a sirotám. Po Porfyriovej smrti šiel na popravisko za Pamfilom, Valentom a Pavlom, ktorí ešte žili, aby im zvestoval Porfyriovu smrť. Bol zatknutý, odsúdený na smrť a sťatý. V tom čase sa verejne prejavenou náklonnosťou voči mučeníkom priznal ku kresťanstvu aj Teodul, Firmiliánov služobník a starec, ktorý mal dokonca aj pravnúčatá. Zomrel na kríži. Posledným mučeníkom je Julián, ktorý tiež pochádzal z maloázijskej Kapadócie, ale z pracovných dôvodov často navštevoval Cézareu Palestínsku. Keď pri meste zbadal telá mučeníkov vystavené na zjedenie psom a vtákom, vzdal im úctu a chcel ich pochovať. Vojaci, ktorí telá strážili, aby ich nijaký tajný kresťan nepochoval, zatkli ho a predviedli pred prefekta. Firmilián odsúdil Juliána na trest smrti upálením.  Telá uvedených dvanástich mučeníkov ležali štyri dni za mestom, ale zvieratá sa ich nechceli dotknúť. Keď to pohania videli, súhlasili s ich uložením do zeme. www.casoslov.sk