„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“ To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a spoločenský vývoj aj v našich krajinách. Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný, centralizovaný a hlavne moderný európsky štát. Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy. Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv. osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom. Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc. Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr nepochopeným politickým vizionárom? Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal, odvolal? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.See omnystudio.com/listener for privacy information.