Na konci druhého listu Timotejovi Pavol odovzdáva posledné životné múdrosti. Vie, že jeho život sa už končí. Prekvapivo nehovorí o tom, ako kázať, alebo ako rozvinúť službu nadprirodzených zázrakov, ani o stratégii rozvoja cirkvi. Hovorí o ľuďoch. Ľudia, sú tým je jediným, čo ostane do večnosti. Budovy, programy, stratégie nie. To všetko je dobré, ale len ako nástroj na Boží dotyk pre ľudí. Pavol je však úprimný. Vie, že v službe ľuďom to nie je ľahké a ukazuje nám pár jeho osobných príkladov. Hovorí o ľuďoch, ktorí ho opustili, zradili, o tých, s ktorými sa rozišiel a opäť ich chce vidieť, aj o tých, ktorí stoja pri ňom. Je to skúsenosť Božieho muža, o ktorej by mal vedieť každý, kto slúži ľuďom.