Tvorba Andreja Haršányho sa presúva od figuratívnosti až k minimalizmu, kde subjekt je v soche len naznačený. Dôsledne si dáva pozor na autenticitu materiálu, radšej hľadá vhodný objekt, ako aby ho svojimi zásahmi pretváral. Očakávaným výsledkom je potom rovnováha medzi subjektom a objektom. Materiálové vstupy prirodzene predurčujú hranice, v ktorých sa v soche a priestorovej tvorbe pohybuje, premietajú sa v jej tvarovaní a výslednom vzhľade. V kompozícii diela spája voľnú interpretáciu tvaru s väčšinou skulpturálnym, niekedy až precízne realisticky stvárneným a v siluete už zakódovaným prvkom, ako sú napríklad chodidlá či nohy. Často spája i prvky živej a neživej prírody. Využitie kože, stret či súhra formálne dvoch rozdielnych prvkov a prístupov a z toho plynúce súčasné napätie i prekvapenie, sú jeho autorským podpisom a charakteristickým znakom.