Tatiana patrí k autorkám, ktorých tvorbu nemožno čítať len ako sériu fotografií. Jej obrazy vznikajú pomaly – z pozorovania svetla, krajiny, psychológie človeka aj atmosfér, ktoré sa nedajú úplne pomenovať. Od inscenovaných fotografií a psychologických tém cez fascináciu analógovým procesom až po dlhodobé skúmanie miznúcej krajiny a historických expedičných fotografií si postupne vybudovala výrazný autorský jazyk postavený na tichu, melanchólii a citlivosti voči priestoru. V rozhovore pre Čerstvé Ovocie hovorí o svojich začiatkoch, potrebe obraz skôr vytvárať než len zachytávať, o práci kurátorky aj o tom, prečo sa k fotografii krajiny stále vracia ako k niečomu osobnému a existenciálnemu zároveň.