„A predsa, Hospodine, Ty si Otec náš, my sme hlina a Ty si náš Tvorca, všetci sme dielom Tvojich rúk.“ (Iz 64:7) Gréci dôverovali mnohým bohom. Mysleli si, že im dajú múdrosť a smerovanie. Neskôr, keď Rimania porazili Grécko, účinne pohltili jeho kultúru a prijali ju za svoju vlastnú. Jediný problém je, že títo bohovia neexistovali. Ako kresťania chceme poznať Božiu vôľu. No je to vôbec možné? Môže niekto poznať Božiu vôľu? Môže k nám dnes Boh hovoriť? Alebo len zbytočne pátrame ako starovekí Gréci a Rimania hľadiac do tvárí ich rozmanitých božstiev? Nie, nepátrame zbytočne. Kresťanstvo znamená, že Kristus sa usídlil v našich srdciach. Ježiš vyhlásil: „nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca.“ (J 15:15) Boh k nám dnes chce hovoriť. Pre náš život má plán a zámer a chce nám odhaliť svoju vôľu. Ako teda môžeme poznať Božiu vôľu? V Jeremiášovi 18:1–4 nachádzame zaujímavú pasáž: „Slovo, ktoré zaznelo Jeremiášovi od Hospodina: Vstaň, choď do hrnčiarovho domu, a tam ti oznámim svoje slová. Nato som zostúpil do domu hrnčiarovho. Ten práve pracoval na hrnčiarskom kruhu.  Keď sa v hrnčiarových rukách skazila nádoba, ktorú robil z hliny, urobil z nej opäť inú nádobu, ako uznal za správne.“ Biblia v podstate hovorí, že Boh je ako hrnčiar a my sme ako hlina. Boh je hrnčiar, ktorý chce, aby sme naplnili Jeho plán a zámer. A ak sa nepodvolíme Božiemu plánu a zámeru, potom sa uspokojíme s niečím menším.