„Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať — iba ak nohy — a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. “ (J 13:1–15) Iný preklad prekladá prvý verš takto: „Keďže miloval svojich, ktorí boli vo svete, teraz im ukázal plný rozsah svojej lásky.“ V tomto neočakávanom akte umývania nôh Ježiš komunikuje niečo hlboké o povahe Božej lásky. Láska nie je jednoducho iba to, čo Ježiš robí, láska je to, kým je. Často keď rozmýšľame o láske k niekomu, rozmýšľame v termínoch činov a správania. Pýtame sa sami seba: „Čo je láskavé spraviť?“ Ježišov nečakaný, skromný akt služby nás ale vedie k tomu, aby sme sa najprv spýtali otázku: „Kto som?“ Bez toho, aby sme si najprv položili túto otázku, môžeme nevedome postaviť hranice našej láske, pretože nekonáme z evanjeliom premenenej identity. Ak sa napríklad funkčne vidíme ako siroty, ktoré sa najprv potrebujú postarať o seba, a nie ako milované Božie deti, obmedzíme našu štedrosť voči iným zo strachu, že nebudeme mať dosť. Podobne, ak si myslíme, že sme spravodliví vďaka našej vlastnej tvrdej práci, budú existovať hranice, v ktorých sme ochotní slúžiť iným, pretože naša pýcha nám bráni slúžiť tým, ktorí si to „nezaslúžia“. Keď pozeráme na Krista, vidíme krásnu slobodu v službe druhým, ktorá vyplýva z istoty Jeho identity. „On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka… “ (F 2:6–7, ekum. preklad) Ježiš bol schopný slúžiť nečakaným spôsobom, pretože dôverne poznal Otcovu lásku. To isté srdce, ktoré Ho viedlo k umývaniu nôh učeníkov, Ho bude viesť na kríž. Kvôli Kristovi máme rovnaké privilegované postavenie a bezpečnosť s Otcom, a tak sme slobodní slúžiť rovnako radikálnymi, láskyplnými spôsobmi, ako On slúžil nám. Modlitba Nebeský Otče, každodenne zabúdam, kto som v Kristovi, a na milosť, ktorá obklopuje môj život. Moja láska má limity, pretože neprijímam pravdu o tom, kým si ma spravil. Pomôž mi žiť skutočnosť, že som Tvoje milované dieťa, aby moja láska k iným vyvierala z tejto novej identity. Dovoľ mi byť mätúcim služobníkom pre tých, ktorí sú okolo mňa, keď búraš hranice, ktoré som stanovil svojej láske. V Kristovom mene. Amen.