Čo má človek robiť, keď sa ďaleko vzdialil, keď je hladný a smädný, keď je duša prázdna? Keď ho zlodej oklamal, život bolí, srdce je nepokojné a duša ubolená? Keď beznádej berie aj tú poslednú kvapku sily v živote? Boh ich vystríhal a vravel, že takto skončia, keď Ho nebudú počúvať. Oni ale zavrhli Boha a vyvolili si hriech a nespravodlivosť. Vybrali si zlodejovu ponuku. Čo však spraví človek, ktorý podobne ako márnotratný syn, ktorý opustil otca a odcestoval do cudzej krajiny, kde premrhal všetko dedičstvo, sedí medzi sviňami a vie, že ho zlodej oklamal? (Pozri Lk 15,11–32) Keď človeku zostane len prázdnota, beznádej, pochybnosti a hlad, čo má vtedy človek robiť? Všimnime si niekoľko veršov v Žalme 107. Blúdili púšťou, po samote, nenašli cestu k obývateľnému mestu; hladní a smädní boli, duša im chradla v tele. Vo svojom súžení volali k Hospodinovi a On ich vytrhol z ich úzkosti, viedol ich rovnou cestou, aby prišli k obývateľnému mestu. (Ž 107,4.7) Volali k Hospodinovi… — to je cesta! Hocijako zle by vyzerala tvoja situácia, hocičo zlé by si spravil, aj keby všetko vyzeralo nemožne a beznádejne a tvoje svedomie by ťa usvedčovalo, je tu východisko. Volať na Pána! Vo svojom súžení volali na Hospodina. Začali sa modliť až vtedy, keď už boli bez šance. Všetky cesty zahatané, nádej potlačená. Je to veľká milosť, keď sa človek v núdzi rozhodne kľaknúť si a volať na Boha. Lebo keď nás núdza neprivedie k modlitbe, tak nás privedie k zatrpknutosti, beznádeji a pochybnostiam a ide to s nami dole vodou… Slovo v 107 žalme sa však netýka len Izraela. Má čo povedať aj o mne. Lebo Boh, ktorý zostúpil na púšť tejto zeme, aby ma zachránil, je pripravený spraviť so mnou to isté, čo spravil s Izraelom. Dovoľme Bohu naplniť Jeho plán spasenia v našom živote! Ľud Izraela mal zasľúbenia, dedičstvo, prísľub, že Boh bude blízko. A predsa si zvolil kráčať vlastnou cestou. Jeho život kvôli hriechu slabol. Aj jeho volanie bolo slabé, tak ako jeho viera. Boh však to volanie vypočul. Boh rád zasiahne, keď sú okolnosti také, že už nikto iný nemôže pomôcť, lebo keď sa už nedá inak a iba Boh musí pomôcť, vtedy človek chápe, že všetka vďačnosť patrí Jemu. Preto mám len jednu radu. Volaj na Boha v núdzi. Povedz Mu, ako ti je. Nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch, že dušu smädnú ukojil a hladnú dušu dobrým nasýtil. (Ž 107,8–9) Keď človek zabúda na svojho Boha, neoslobodzuje ho to, ale stáva sa otrokom hriechu. Väzenie hriechu je tmavé a čím hlbšie človek do toho väzenia vstupuje, tým slabší je život. Tmavé mraky smrti len rastú a rastú. Žalmista o tom hovorí takto: „… sedeli v tme a temnote, zvieraní biedou, železom… “ (Ž 107,10) Sedeli v tme a temnote… Temnota, rozsudok smrti na nich ťažko doliehal. Tma vo väzení, hlad a smäd sú jedna vec, ale strach zo straty života ich prevyšuje. Áno, sedeli v temnote a zvierala ich bieda a železo. Nie preto, že by Boh nedodržal svoje zasľúbenia, ale preto, že sa Mu obrátili chrbtom, odmietli Jeho rady a pošliapali Jeho svätú vôľu. Zvolili si siatie na poli svojho tela, v radosti svojho ja. Teraz žnú v slzách! Ak sa nachádzaš v takomto stave, existuje len jedna cesta von. Volaj na Boha! Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami — znie výrok Hospodinov — úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. (Jer 29,11) Jediné, čo potrebuješ, je volať k Bohu! Boh na to čaká! A pamätaj, Bohu nie je nič nemožné!