„Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal.“ (Mt 28:5–6) Toto je nádherná a radostná stať našej viery. Hoci sa z nej celý svet posmieva, znevažuje ju a rúha sa jej, a to vrátane ľudí priamo z cirkvi, práve táto stať robí kresťanov kresťanmi… Ľudia už len zo zvyku veria, že existuje život po smrti. Neberú to veľmi vážne. Keby to tak brali, určite by tomu prispôsobili aj spôsob života. Nestarali  by sa tak o pozemský život, jedlo, slávu a iné veci namiesto hľadania toho, čo je večné. Nech však kážeme a hovoríme čokoľvek, rozum to považuje za bláznovstvo. Preto táto stať Božieho slova tak odoláva a nechce preniknúť do hĺbky nášho srdca, hoci je to potrebné. No v srdciach ľudí, ktorí túžia byť skutočnými kresťanmi, by to malo byť jasné. Kristus, ktorý niesol náš hriech na kríž a zaplatil zaň svojím životom, vstal z mŕtvych, aby nás ospravedlnil. Čím viac tomu v našich srdciach veríme, tým väčšiu radosť a pokoj nachádzame. Pretože nie je možné, aby nám tento obraz neprinášal radosť. Dnes hľadíme na Krista ako na nádhernú, čistú a zdravú osobu, ktorá bola skrúšená a zúbožená len kvôli môjmu a tvojmu hriechu. Len tak môžeš mať istotu, že tvoje hriechy sú preč a už viac neexistujú. Kresťania v minulosti napísali nádherné piesne v latinčine či nemčine, napríklad v nemeckej piesni sa spieva: „Kristus vstal z tmavého väzenia hrobu, dnes sa veselo radujeme, Kristus skoncuje s každým smútkom.“ V latinskej veľkonočnej piesni sa zas spieva: „Kresťania prinášajú obety a chvály tomu, ktorý bol na Veľkú noc obetovaný. Baránok vykúpil svoje ovečky, nevinný Kristus zmieril hriešnikov s Otcom. Smrť a život sa stretli v zvláštnom súboji, Knieža života, čo umrelo, je teraz nažive a vládne.“… Ktokoľvek napísal tento spev, musel veľmi dobre rozumieť kresťanskej viere, keďže tak nádherne a umelecky zobrazuje, ako smrť zaútočila na život, a zároveň ako diabol napadol život. No Život, náš Pán Ježiš Kristus, znášal jeho rany a dovolil, aby ho zabili. Smrť však neuspela, pretože Život bol večný.  Smrť nevidela, že za smrteľným telom sa skrýva večná moc a božská vláda. Smrť sa teda prepočítala a položila svoje ruky na osobu, ktorá hoci nemohla zomrieť, zomrela. A tak zomrelo telo, ktoré pochovali, no osoba ostala nažive. Musíme teda konkrétne poznamenať, že táto osoba bola v rovnakom čase mŕtva v tele, no živá pre večnosť. Smrť  vykonala to najhoršie, čo mohla, no ďalej nedokázala zájsť. A keďže osoba Krista bola nažive, nemohol ostať v moci smrti, a tak sa vrátil a podriadil si smrť a všetkých jej pomocníkov, teda hriech a diabla. Teraz vládne v novom a večnom živote, kde hriech, diabol ani smrť už viac nemajú moc. Rozumom túto zvláštnu a neslýchanú zvesť nedokážeme uchopiť. Musíme veriť, že Kristus žije, hoci je mŕtvy, a že Kristus zomrel tak, že sama smrť v Ňom zomiera a stráca svoju moc. Toto slovo počúvame v kázňach ako útechu, aby sme verili a naučili sa, že smrť stratila všetku svoju moc. Pretože, chvála Bohu, sa našiel muž, ktorý čelil smrti ako všetci ostatní, zabila Ho, no skrze túto smrť musí umrieť smrť samotná a zabitý Kristus žije naveky.