Po novom stretnutí s Bohom, keď sa pohľad viery z prachu zeme zdvihol k Tomu, pre ktorého nič nie je nemožné, Ásáf znova získal pohľad plný viery na život a budúcnosť. V duši, ktorá videla len tie vonkajšie a viditeľné okolnosti života, znovu svieti Svetlo nádeje. Ásáf sa odvracia od Judášovho zmýšľania a jeho viera má nové zameranie. Zatrpknutosť je preč a on volá k Bohu: „Ja som však stále s Tebou, držíš ma za pravicu. Vedieš ma svojou radou a potom do slávy ma prijmeš.“ (Ž 73,23–24) Získal novú perspektívu života nielen ohľadom materiálnych vecí, ale aj čo sa týka všetkých bolestí a ťažkostí, ktoré väčšinu z nás stretávajú. Ásáf sa už nezameriava na veci viditeľné, ale na neviditeľné. Veď to viditeľné trvá chvíľu, ale neviditeľné večnosť. Nádherne sa číta Ásáfovo osobné svedectvo: „Kohože mám na nebi? A keď som s Tebou, netúžim po zemi.“ (Ž 73,25) Len nedávno bol zatrpknutý a frustrovaný z toho, čo videli jeho ľudské oči a čo mu na základe toho hovoril rozum. Bol nahnevaný, lebo sa bezbožníkom darilo. Ale teraz ho zamestnávajú úplne iné veci. Vraví, že keď vie, že je Božím dieťaťom, tak nič na zemi nepotrebuje. To je naozaj zmena myslenia! Zrazu sú dôležité iné hodnoty. Žalm 73 končí slovami: Ale mňa blaží Božia blízkosť. V Hospodinovi, Pánovi mám svoje útočisko, aby som všetky Tvoje skutky zvestoval. „Ale mňa blaží Božia blízkosť,“ hovorí Ásáf. Ešte sa k tomu neskôr vrátime. Ásáf je mužom, ktorý aj keď ešte stále žije na zemi plnej hriechu a smrti, má pohľad viery nanovo uzdravený Bohom. Teraz vidí viac, ako videl. Teraz sa jeho srdce zaoberá tým neviditeľným, čo trvá večnosť. Je nasmerovaný na Boha! Tak máme byť nasmerovaní aj my. Ty a ja! Na Boha! A keď to platí aj o nás, nemôžme nič nerobiť. Neexistuje žiadna pravdivá kresťanská tradícia, ktorá by mlčala o radikálnych požiadavkách, s ktorými Ježiš z Nazaretu prišiel. Tento dôsledok viery, alebo nová poslušnosť viery vyjadruje aj Augsburské vyznanie: Učíme tiež, že táto viera má donášať dobré ovocie a dobré skutky a že veľa dobrých skutkov, ktoré Boh prikázal, musíme robiť preto, že to On chce. Avšak nesmieme sa spoliehať, že nimi si môžeme zaslúžiť milosť pred Bohom. Veď odpustenie hriechov a spravodlivosť prijímame vierou v Krista — ako On sám hovorí: „Keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! “ (L 17,10). Tak učia aj cirkevní otcovia, ako napríklad Ambrózius: „Tak Boh ustanovil, že spasený je ten, kto verí v Krista a že odpustenie hriechov nemá zo skutkov, ale jedine vierou bez vlastnej zásluhy.“ (AV 6) V Augsburskom vyznaní vidíme, čo je základnou niťou Biblie. Božie slovo nezbavuje človeka zodpovednosti. Keď však ide o spásu, tá je výhradne Božím darom. Toto jasné posolstvo Augsburského vyznania mi pomohlo, aj v tom, čo sa týka Ásáfovho vyznania: Ale mňa blaží Božia blízkosť. Čestne musím prehlásiť, že nie vždy to bola slasť byť blízko Bohu. Lebo Boží Duch nám svedčí nielen o spravodlivosti v Kristovi, ale aj o našom hriechu. A aj keď som už Božím dieťaťom, predsa v sebe nesiem starú prirodzenosť, ktorá odporuje Bohu. Boh je skrytý a moje zlyhania, hriechy a pády sú zjavné. Zdá sa mi, že sa mi nedarí byť v Jeho blízkosti. Ale práve tieto Ásáfove vyznania mi pomohli. V inom preklade je Ásáfovo vyznanie preložené takto: Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti, lebo On je dobrý! Zrazu sa dôraz prenáša zo mňa na Neho. Na Jeho dobrotu, milosť a čistotu. Svoj pohľad už neupieram na seba, na prach zeme, ale hľadím na Toho, ktorý ma miluje a dal za mňa svojho Syna. A keď tomuto rozumiem a naozaj sa to usadí v mojom srdci, vtedy cítim, že je výsadou kráčať popri Ňom a žiť s Ním.