„Pozbiehaného ľudu, ktorý bol uprostred nich, sa zmocnila náramná žiadostivosť. Izraelci znovu plakali a vraveli: Kto nás nakŕmi mäsom?“ (Num 11:4) Príbeh zo Starého Zákona hovorí o tom, ako sa Boh každodenne nadprirodzeným spôsobom staral o deti Izraela, keď kráčali púšťou do zasľúbenej zeme. Každé ráno, keď vychádzali zo svojich stanov, tam na nich čakalo niečo, čo nazývali manna. Zodvihnúť ju zo zeme a zjesť bolo to jediné, čo museli spraviť. No po chvíli im manna začala liezť hore krkom. Hovorili niečo v tomto zmysle: „Už máme manny dosť. Pamätáme si na dobré časy v Egypte, keď sme jedávali cesnak, pór a cibuľu. A zo všetkého najviac si spomíname na mäso.“ Je zaujímavé, že keď nám diabol pripomína minulosť, často sa na ňu pozeráme cez ružové okuliare. Povie nám: „Pamätáš na tie staré dobré časy? Pamätáš si, keď si flámoval na večierkoch? Pamätáš si tú zábavu?“ No nikdy nepovie: „Pamätáš si, aký si bol prázdny? Spomínaš si na pocit viny, ktorého si sa nevedel zbaviť? Pamätáš na tú depresiu, v ktorej si sa neustále nachádzal? Pamätáš, ako veľmi si sa bál smrti?“ To ti nikdy nepovie. Miesto toho nám pripomína tých pár príjemných chvíľ, ktoré sme zažili. Zlé chvíle ich však prevážia. Boh dal reptajúcim Izraelitom to, po čom túžili, a ako hovorí Biblia, priviali prepelice — a to až v takom množstve, že siahali do výšky kolien. No v ústach im zhorkli. Akí sme len hlúpi, keď sa snažíme vytesniť Boha z našich životov, keď slepo nasledujeme vlastné plány a túžby. Boh často nedopustí, aby sme dostali to, čo chceme. No niekedy áno. Umožní nám získať to, čo chceme, aby sme videli, že to nie je také, ako sme si mysleli. Keď si raz zakúsil živú vodu, ktorú dáva Ježiš, znečistené potoky tohto sveta ťa už nikdy neuspokoja.