Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám. (Žid 13:5) Pamätám si jeden z prvých okamihov, keď som bol nový vo viere a necítil som Božiu prítomnosť. Jedno ráno som vstal a jednoducho nemal ten skvelý pocit ako dovtedy. Tým, že som bol vo viere nováčik a že som Bibliu dobre nepoznal, pomyslel som si: „Myslím, že minulú noc ma Boh nechal. Čo sa stalo?“ Keď som o tom rozprával svojmu kamarátovi, ktorý bol tiež kresťan, povedal mi na to: „Prechádzaš skúškou.“ „Čo? Som na skúške? „Nie, prechádzaš skúškou.“ „Čo je skúška?“ Kamarát mi to vysvetlil tak, že v živote sú obdobia, keď necítime Božiu prítomnosť, no Boh je stále pri nás. Po čase som si uvedomil, že Boh dovolí, aby sme prechádzali skúškami. Napríklad, zajtra sa môžeš ísť prejsť a bude zamračené. Tak si povieš: „Včera tu slnko bolo. Dnes však slnko nevidím. Necítim jeho teplo. Tuším, že slnko muselo minulú noc odísť niekam preč.“ Nie, slnko neodišlo. Bolo len zastrené mrakmi. A ak tomu neveríš, tak potom skús ísť na pláž bez opaľovacieho krému. Keď sa vrátiš domov ako dozretá paradajka, uvedomíš si, že tam slnko bolo. Rovnako robia niektorí ľudia nesprávne závery.  Keď necítia Boha, je preč. Zmizol. On je však tam, aj keď ho necítiš. V Liste Židom nám Biblia vraví: „Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5). Práve počas týchto období musíme kráčať s vierou, nie s pocitmi, pretože Boh vo svojom Slove zasľúbil, že bude s nami. Presne takto vieme, že tu je.