Nestrácajte teda dôveru… (Žid 10,35) Apoštol nás vystríha: „Nestrácajte dôveru.“ Naša dôvera nie je niečo, čo stratíme náhodou. Je to niečo, čo od seba odhodíme. Niečo na, čo sa už nezameriavame, čo už pre nás nie je dôležité. Dôvera sa stáva niečím, čo už nepotrebujeme. Sme ako loď, ktorú unáša prúd, lebo nie je ukotvená. Prúdy sveta rozhodujú o smere našej cesty. Toto hrozilo veriacim, ktorých pisateľ Listu Židom silno povzbudzuje. Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste (svetu) divadlom, inokedy ste spolucítili s tými, ktorých stihlo to isté. (Žid 10,32–33) Veď ste spolu trpeli s väzňami a ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý. (Žid 10,34) Človek, na koho tieto verše nespravia dojem, im asi dobre neporozumel. Veriacich hanobili a verejne sužovali. Všetci to videli. Trpeli pre svoju vieru. A keď iní kresťania boli vo väzení, tak pri nich títo veriaci Židia stáli. Mali svetlo, evanjelium o odpustení hriechov, o spáse a večnom živote a nikto im to nemohol vziať. Vidíme, že ich vyznanie nebolo len v slovách, ale aj v konkrétnych skutkoch. Takáto viera vždy narazí na ťažkosti. A všetci, ktorí chcú pobožne žiť v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní… (2Tim 3,12) Ako ale dosiahli takú vieru, že boli ochotní vydržať tak veľa prekážok, odporu a utrpenia pre Krista… ? Pisateľ listu hovorí, že spasenie, ktoré najprv Pán zvestoval, bolo potvrdené tými, čo ho počuli a zároveň aj sám Boh ho potvrdil znameniami, divmi, prejavmi moci a udeľovaním Ducha podľa svojej vôle. (Žid 2,3–4) Výsledkom toho bolo, že veriaci vydržali utrpenie, v ktorom bojovali. Žiaden odpor im nemohol vziať odvahu. Žiadne prenasledovanie ich nemohlo umlčať. Keď prenasledovali a utláčali iných, podporovali ich, aj keď z toho mali ťažkosti. A tam to neskončilo. Pozrite:… ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok. Aké svedectvo! Keby som trochu stratil z toho mála, čo mám, už by som sa sťažoval Bohu, že čo robím zle, čo sa mi to deje. Títo Židia ale mali v srdci takú vieru vo vzkrieseného Krista, že vlastnili odvahu viery a radosť v srdci, aj keď im brali majetok. Prečo ich ale pisateľ listu ešte povzbudzuje, aby nestrácali dôveru, keď toto všetko zvládli? Odpoveď vidíme v piatej kapitole. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú, keď Ho Boh vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedeka. O tom by sme mali čo povedať, a to také, čo je ťažko vysvetliť, keďže ste zleniveli počúvať. (Žid 5,9–11) „Ale rozpomeňte sa na predošlé dni,“ hovorí pisateľ. Pripomína im aké to bolo, ale už nie je! Čo sa stalo? Hlavnou témou Listu Židom je Ježiš ako Veľkňaz. A práve skrze evanjelium o Ježišovi ako Veľkňazovi sa prináša Božie kráľovstvo na zem. Neexistuje nič iné, čo tvorí a chráni Božie kráľovstvo, len slovo o kríži! Avšak práve túto zvesť zleniveli počúvať. Zleniveli počúvať to najpodstatnejšie. Zvesť evanjelia, ktoré hovorí o Spasiteľovi, ktorý trpel za naše hriechy, vstal na naše ospravedlnenie a naplnil nás radosťou, pokojom, nádejou a mocou z milosti, tú sa im už nechcelo počúvať. Asi ju už príliš dobre poznajú. Potrebujú už niečo iné. Toto je kríza ich viery! Ako je to s tebou? Zlenivel si počúvať? Netešíš sa už zo slova o Ježišovi a odpustení? Tvoja viera je teda v kríze, aj keď si v cirkevnom zbore aktívny. Ak má človek takýto postoj k evanjeliu, je na ceste opačným smerom ku kresťanskej viere, ktorá už nemá nič spoločné s evanjeliom, aj keby o Bohu hovoril veľké veci. Je krízou, keď človek hovorí o Bohu veľké slová bez toho, aby vo svojom živote spravil Boha veľkým. Vtedy je viera v kríze a človek to ani nezbadá. Azda si nezlenivel počúvať… ?