„Hovorím totiž, že sa Kristus stal služobníkom obrezaných pre pravdu Božiu, aby potvrdil zasľúbenia (dané) otcom; a že pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo, ako je napísané.“ Rim 15:8–9 Pavol práve vyhlásil, že každý by mal druhých prijímať v Božej úcte podľa Kristovho príkladu. Eliminoval medzi Božími ľuďmi všetky rozdiely: medzi svätými a hriešnikmi; medzi silnými a slabými, medzi bohatými a chudobnými. Majú totiž jednu vec spoločnú, jedno vlastníctvo v Kristovi, ktorý v nich spôsobuje jedno srdce, jednu odvahu, jednu myseľ, jedny ústa a všetok spoločný majetok či už duchovný, alebo dočasný, bez ohľadu na to, akí sú rozdielni. Pavol to následne upevňuje v mocných veršoch z Písma. Takto eliminuje všetky príčiny nejednoty aj skrze Písmo, a stavia sa medzi Židov a pohanov ako rozhodca a sprostredkovateľ, ako keby chcel povedať: „Vy, Židia, nemôžete odsúdiť pohanov pre to, že s vami nejedia a nepijú podľa vašich tradící; majú totiž rovnakého Krista ako aj vy, ako to v predošlej časti prehlásilo Písmo. Rovnako vy, pohania, nemôžete opovrhovať Židmi, že jedia a pijú podľa svojich tradícií; pretože v Písme im bol zasľúbený ten istý Kristus. A teda, kedže Písmo hovorí o Kristovi pre všetkých a zhromažďuje pod Ním rovnako Židov, ako aj pohanov a keďže mimo Krista nikto nič nemá a v Kristovi má každý úplne všetko — prečo sa chcete hádať, súdiť a deliť medzi sebou namiesto toho, aby ste sa navzájom príjímali v láske, rovnako ako vás prijal Kristus? Koniec-koncov, nikto nemá pred ostatnými výhodu: prečo sa chcete hádať a rozdeľovať pre jedlo, nápoje, oblečenie, deň, miesta, gestá a podobné veci, na ktorých nezáleží, pretože sú to dočasné veci, čo idú mimo Krista, ktorý tieto dôvody nepodporuje? Dovoľme teda tým, ktorí chcú, byť v týchto záležitostiach slobodní. No ak je niekto slabý vo viere a ešte nie úplne slobodný, znášajte a trpte ho, kým nezosilnie, a myslite na to, že keď tak budete robiť, nič nestratíte, pretože v Kristovi máte všetko.“ „… Kristus sa stal služobníkom obrezaným,“ čo znamená, že židovskému národu bol kazateľom, učiteľom,  apoštolom, Božím poslom. Ježiš totiž nikdy nekázal pohanom; nikdy k nim nebol poslaný, len k Židom. Nebolo to však kvôli ich zásluhám, ale ako sa tu píše: „pre pravdu Božiu.“ O akej pravde hovorí? Boh zasľúbil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, že Kristus sa narodí z ich potomstva (Gen 22:18; 26:4; 28:14). A teda, aby sa zjavila Božia pravda, Kristus prišiel v súlade so zasľúbením. A tak nachádzame Božiu pravdu: dodržiava svoje zasľúbenia… Toto je dôvod, prečo Židia neobdržali Krista len skrze milosť zasľúbenia, ale tiež skrze Božiu pravdu, že svoje zasľúbenia naplní. No pohania nedostali ani milosť zasľúbenia, ani pravdu naplnenia, ale len čistú, neskrývanú, neočakávanú, prekvapivú milosť, ktorú im Kristus ponúka, bez akéhokoľvek zasľúbenia, bez akejkoľvek povinnosti naplniť Božiu pravdu. No keďže Písmo prehlásilo, že pohania majú prijať Krista bez akéhokoľvek zasľúbenia, bez akéhokoľvek čakania a očakávania, to isté Písmo sa musí aj tu naplniť. Žiadna strana teda nemá prednosť; no Židom je Kristus daný skrze Božie zasľúbenie a pravdu, kým pohanom z čistej neočakávanej milosti… A teda, keďže Kristus je daný spoločne Židom aj pohanom (aj keď z rôznych dôvodov), aj oni by mali byť jednotní, prijímať jeden druhého, znášať druhých bremená, trpieť slabosti ostatných bez akéhokoľvek rozdielu medzi jednotlivými ľuďmi, menami, životnými obdobiami a akýmikoľvek inými možnými rozdielmi.