Postmoderný relativizmus a poludňajší démon... hosť : Emil Páleš moderuje : Boris Koroni Tematické body 1. časť (postmoderna v teórii) 01 – Dejiny idealizmu v slnečnom rytme. Úloha doby je duchovné (seba)poznanie. Jej tieň = gnozeologický a mravný nihilizmus, relativizmus 02 – Relativizmus v axiálne doby antiky (Protagoras, Gorgias, sofisti) a Platónova reakcia. Podobnosť súčasných výziev s antikou 03 – Každá kultúra má svoje veľké zjednocujúce rozprávanie, príbeh, mýtus. Ale postmoderna nedôveruje akejkoľvek pravde. Nech je relativizmus a rozmanitosť, tolerancia, nesúdiť. Pravda = snaha vnucovať hodnoty, konštrukt slúžiaci niekomu. Západný mýtus o neutrálnom vedeckom rozume je len nástroj nadvlády 04 – Absencia stredu = spoločný znak postmoderny. Neexistujú meradlá. Pluralita komunít a tým právd. 05 – Nietzsche predchodca PM. Podkopal základy morálky a rozbil jednotu pravdy 06 – Exstencializmus, Sartre, súčasný človek stratil oporu v autoritách, hodnoty musí čerpať sám zo seba. Heidegger, stroskotanie v otázke pravdy, poznania. 07 – Pre klasickú filozofiu prirodzenosť je zdrojom hodnôt. Esencializmus. Foucault: neexistuje prirodzenosť, človek nemá podstatu, esencia človečenstva je len výmysel. Rorty: ja = premenlivá sieť názorov bez stredu. Sartre: človek tvorí sám seba celkom ľubovoľne ? 08 – Derrida, nič mimo text, ligvistický obrat, všetko je uväznené v jazyku, žijeme v svete slov a nie vecí. Prehnaný Saussurov štrukturalizmus: na svet projektujeme sieť významov. Ale živý duch je tvorcom, nie väzňom jazyka. Wittgenstein: zredukoval myslenie na logický jazyk a filozofia stratila zmysel. 09 – Rorty: jazyk je nástroj na dosiahnutie cieľa. Rôzne slovníky slúžia rôznym cieľom. Pragmatizmus: pravda je to, čo umožňuje dosiahnuť cieľ. Intencionalita vedomia sprítomňuje veci okolo nás, štrukturuje kontinuum reality vzhľadom na zámer a účel. Rôzne pravdy sú nezlučiteľné, nerozhodnuteľné, lebo neexistuje „pravý“ účel života. Inštitúcie majú byť neutrálne. 10 – Dôsledok: Rozpad na subkultúry, až atomizácia, osamotenie. Bez mravného rozumu ex. len tolerantná nezhoda, alebo násilie pri riešení nezhôd. Orli a ovce. Postmoderná pravda sa rozpadá rezignáciou na najvyšší cieľ. 11 – Úplne spolitizovali poznanie: vždy len výraz niekoho záujmov. Foucault prepletenie poznania s mocou. Rôzne epistémy v rôznych epochách. Veda je len ideológia a morálka mocenské šikanovanie. Ako homosexuál osobne nenávidel inštitúcie. Lesbická Butlerová rozkladá binárnosť pohlaví. 12 – Kritika postmoderny: protirečivá, bezvýznamná, nie je žiteľná. tak prečo je najcitovanejší Foucault ? 13 – Absencia stredu, zmyslu, cieľa = útok na princíp slnka, na cnosti a schopnosti, ktoré sú darom slnečných mocností. Démon slnka vymazáva duchovný stred človeka, odľudšťuje ho. 14 – Stromová štruktúra klasického poznania x podzemkové myslenie postmoderny, Deleuze: presný obraz ducha za PM. Stonka x podzemok 15 – Taylor: PM nie je amorálnosť, ale zle porodený mravný ideál: relativizmus nerouzvinutá podoba kultúry autenticity, tieň michaela. Ako osloviť mládež. 16 – Obava mať akúkoľvek identitu, akýkoľvek názor hrozí totalitou. Ale dá sa bez vízie, metapríbehu, chrbtice mať spoločnosť? Hľadať význam je duchovný chlieb duše, slnko v tme. 17 – Variabilita morálky a jej hranice. Rôzne kultúry mali rôzne mravné poriadky, ale všetky mali svoju logiku. Sedem pravzorov vystupuje rôzne do popredia a celá pravda je ich syntézou. 18 – Hodnota diverzity. Skĺbiť rôzne kultúry môže len chrbtica spravodlivosti. Rozmanitosť je možná len ak necháme rozvíjať každého, čomu verí (a nevnucujeme miešanie kultúr). 19 – Liberálna inkvizícia, aj tak máme príbeh ale zlý, a esenciu človeka hľadáme mylne v pseudoprávach. 20 – Trauma z totalít 20. storočia, vznikli duchovnou pasivitou a nie nadbytkom myslenia, zavrhnutím myslenia práve zasievame totalitu 21 – Vyslovená pravda je vždy čiastková, neexistuje pravdivá ideológia ale pravdiví ľudia, duchaprítomnosť je esenciou človeka. Zjednotiť nekoherentné hlasy vnútri je úloha, ktorou sa stávame ľuďmi.