Kráľovná Žofia Bavorská a Bratislava (2. časť)

V prvej časti rozprávania o českej kráľovnej Žofii Bavorskej, ktorá niekoľko rokov žila a aj zomrela v Bratislave, sme hovorili o tom, aké cesty priviedli českú kráľovnú do Uhorského kráľovstva. Tentoraz sa pozrieme na listy, ktoré kráľovná posielala z Bratislavy svojím bratom Ernestovi a Viliamovi do Bavorska a na základe ktorých vznikla legenda o zlom Žigmundovi a dobrej husitskej kráľovnej a jeden z týchto listov som aj zmienila už minule, ten, v ktorom Žofia nabádala Ernesta, aby ešte vyčkal so sobášom dcéry s Hermanom Celjským, bratom kráľovnej Barbory. Žofia súčasne brata v liste žiadala, aby za ňou pricestoval do Uhorska a pomohol jej riešiť s kráľom jej „záležitosti“. Naliehavé prosby, aby bratia, či už Viliam alebo Ernest, za ňou pricestovali do Uhorska a intervenovali u kráľa, sa budú opakovať po celé štyri roky, v podstate až do Žofiinej smrti (dokopy sa z tohto obdobia zachovalo 19 jej listov, z toho 18 datovaných v Bratislave).

Ernest ani raz Žofii nevyhovel a do Uhorska za sestrou nikdy nepricestoval. Druhý z bratov, Viliam ju v Uhorsku navštívil trikrát, v rokoch 1424, 1425 aj 1426. Pre úplnosť treba dodať, že Ernest bol človek pochybného charakteru, ktorý sa neštítil ani najhorších skutkov. Keď sa jeho syn Albrecht zaľúbil do mladej ženy menom Agnes Bernauer, podľa niektorých správ dcéry barbiera, a priviedol ju na svoj dvor, Ernest ju nechal zavraždiť, aby zabránil nerovnému sobášu svojho syna (je možné, že v tom čase už milenci boli manželmi). Urobil to tak, že využil neprítomnosť syna, ktorý odišiel na poľovačku a nešťastnú Agnes nechal neďaleko Straubingu utopiť v Dunaji.

Okolo tragickej smrti mladej ženy sa zakrátko vytvorila legenda, ktorá z hlavnej protagonistky urobila jednu zo slávnych postáv európskeho stredoveku. Takmer shakespearovský príbeh nedovolenej lásky bavorského vojvodu ku krásnej, no neurodzenej dievčine, za ktorú ona zaplatila vlastným životom, priťahoval po stáročia literátov aj umelcov všetkých žánrov, a tak sa Agnes stala doslova nesmrteľnou. Ak pôjdete niekedy do Straubingu, môžete navštíviť kaplnku Agnes Bernauer, kde sa zachoval aj jej náhrobok z červeného mramoru. Ernest totiž, buď pre výčitky svedomia alebo aby sa zmieril so synom, nechal na cintoríne farského kostola v Straubingu vybudovať pre Agnes pohrebnú kaplnku. Ale späť k Žofii.

Epitaf Agnes Bernauer z červeného mramoru v jej kaplnke v Straubingu. Dojímavé sú dva malé psíčky, ktoré jej spia pri nohách, zrejme to boli jej vlastné psíky, ku ktorým mala citovú väzbu.

Netrpezlivá kráľovná

Vojvoda Viliam pricestoval za sestrou do Bratislavy prvý raz v lete roku 1424. Krátko po príchode informoval brata Ernesta listom že pricestoval v piatok 7. júla v noci. Po porade so sestrou vyslal poslov za Žigmundom do Budína, aby oznámili kráľovi jeho príchod a dohodli miesto a čas stretnutia. Netrpezlivá kráľovná nútila brata, aby nečakal na návrat posla, a tak už o štyri dni neskôr oznamoval Viliam Ernestovi, že sa so sestrou dohodli, že nebude čakať na odpoveď, ale vyberie sa za kráľom do Budína hneď. Skôr ako táto správa stihla doraziť do Bavorska, napísal Ernest odpoveď na prvý list, v ktorom žiadal informácie o tom, či kráľ za nimi prišiel, alebo museli cestovať oni.

Viliam nakoniec kráľa nezastihol v Budíne, ale v Tate. Dňa 19. augusta napísal z Taty bratovi list, že o záležitostiach Žofie denne rokuje s kráľom, ktorý sa k nemu správa veľmi láskavo a sľubuje mu vyhovieť, ale zatiaľ všetko prebehlo iba v ústnej rovine. Vojvoda riešil s kráľom aj rozličné iné politické záležitosti. Rokovania so Žigmundom týkajúce sa Žofie sa nakoniec skončili dohodou, o čom svedčí následná korešpondencia Žofie s Ernestom, ako aj príkaz Žigmunda adresovaný 24. augusta ešte z Taty aby v zmysle dohovoru vyplatili kráľovnej Žofii 6000 zlatých. Otázne je, či Žigmund v danej chvíli skutočne veril, že peniaze kráľovnej vyplatia, alebo v tom čase už vedel, že sú to peniaze viac-menej fiktívne. Išlo totiž o peniaze súvisiace s komplikovaným sporom o vojvodstvo Geldern, ktoré Žigmund prisúdil jednej strane a vypýtal si za to 14 tisíc zlatých. To sa nakoniec nestalo a spor pokračoval ďalej bez toho, aby Žigmund tieto peniaze (z ktorých mala byť vyplatená Žofia), získal. Je možné, že v lete roku 1424 , keď s Viliamom uzavrel dohodu, Žigmund ešte veril, že peniaze skutočne dostane. Žofia hneď po Viliamovom odchode listom informovala Ernesta o tom, že Viliam dosiahol dohodu s kráľom o jej zaopatrení. Súčasne však žiadala bratov, aby prišli na ríšsky snem, ktorý zvolal Žigmund na 25. novembra do Viedne, „aby sa kráľ nemohol v jej veci vyhnúť tomu, na čom sa dohodli s bratom“, teda išlo nielen o peniaze, ale aj o akési iné, bližšie neznáme „záležitosti“ kráľovnej.

Vojvoda Ernest a Viliam z Bavorska-Mníchova a vojvoda Henrich XVI. z Bavorska-Landshutu na vyobrazení zo 16. st. (Bayerische Staatsbiliothek, Cgm 2822, fol. 40)

Žofiino želanie zostalo nevypočuté. Ako je známe, novembrový viedenský snem sa pre bojkot kurfirstov neuskutočnil, kráľ sa dostal v ríši do politickej izolácie a historici toto obdobie nazvali obdobím Žigmundovho najhlbšieho poníženia. Záležitosti českej kráľovnej sa tak dostali do úzadia a zostali nedoriešené.

Žofia a jej požiadavky prišli opäť na pretras v lete nasledujúceho roka, keď Viliam znovu pricestoval do Uhorska. Hlavným dôvodom jeho príchodu neboli sestrine problémy, ale spor Wittelsbachovcov o bavorské dedičstvo po bavorsko-straubinskom vojvodovi Jánovi a iné politické záležitosti. V liste, ktorý datoval Viliam vo Višegráde 2. júla 1425, sa v úvode len stručne zmieňuje, že Žofiinu záležitosť s kráľom dosiaľ neuzavreli.

Po bratovom odchode sa Žofia na jeseň 1425 stretla so Žigmundom v Bratislave. Ako napísala v liste zo 17. októbra Viliamovi, kráľ sa zdržal v Bratislave iba tri dni pred odchodom na vojenskú výpravu na Moravu.

Podľa účtov Bratislavy, v ktorých mesto zaznamenalo výdavky na stravu kráľovského sprievodu, sa Žigmund v Bratislave zdržal od soboty večera 22. septembra do štvrtka 27. septembra 1425. Archív mesta Bratislavy, Stredoveké listiny, č. 988.

Kráľ za ňou denne prichádzal do jej príbytku, ale nechcel sa s ňou baviť o jej veciach. Každú debatu končil tým, že záležitosť rozhodne až za osobnej účasti Viliama, na čo kráľovná namietala, že brat bol za kráľom už dvakrát a veci stále nie sú definitívne vyriešené. List je pozoruhodný aj zo štylistického hľadiska, lebo kráľovná tu používa priamu reč pri opise svojich rozhovorov so Žigmundom. „Milá sestra,“ cituje Žofia Žigmundove slová, „musíme teraz tiahnuť na Moravu za naším synom a našimi ľuďmi, ktorí tam ležia v poli... ale o osem dní chceme znovu prísť sem k Vám a dojednať s Vami Vaše veci, ak by tu bol Váš brat, tak aj s jeho radou, a dospieť k takému záveru, za ktorý by ste nám Vy aj Váš brat mohli ďakovať.“ Žofia k tomu v liste dodala, že Žigmund by nemal byť na vojenskom ťažení dlho, a hneď ako sa vráti, „pritlačí ho, ako najviac bude môcť“, a o výsledku bude brata informovať. V závere listu sa kráľovná sťažovala, že nedostala peniaze z kremnickej komory, ktoré jej mali na sviatok sv. Michala vyplatiť. Výplatu peňazí zastavil sám kráľ a hoci k Žofii denne prichádzal, neinformoval ju o tom. Roztrpčená kráľovná prosila brata o radu, ako so cťou odísť od Žigmunda, lebo neverí v dobrý koniec svojich záležitostí. Presne o týždeň neskôr poslala kráľovná bratovi ďalší list v podobnom duchu, v ktorom sa sťažovala, že Žigmund neprišiel v stanovenom čase do ôsmich dní, ako jej sľúbil. Sama pritom v liste uvádza, že Žigmund momentálne oblieha na Morave akýsi kláštor, ktorý je v rukách husitov (Třebíč), a muselo jej byť teda jasné, že slovo ani pri najlepšej vôli dodržať nemohol. Napriek tomu nasledujú obvyklé výčitky a obviňovanie Žigmunda, hoci na druhej strane kráľovná vyslovila obavu, že v prípade kráľovej smrti by si nebola istá životom ani majetkom. Žofia akoby nebola schopná vnímať skutočnosti a udalosti okolo seba, či okolnosti, ktoré určovali momentálne správanie kráľa, žila len v zajatí vlastného problému. Ten bol pre kráľovnú síce ťaživý a dôležitý, ale pre Žigmunda nemohol byť za danej situácie ani prvoradý, ani naliehavý. Navyše Žofia nikdy v Bratislave nežila v skutočnej hmotnej biede či chudobe, o čom svedčia nielen poklady z jej pozostalosti, ale aj kráľovnina stavebná činnosť v Bratislave a skutočnosť, že si držala vlastný dvor či ďalšie svedectvá, o ktorých ešte porozprávam.

Na Morave Žigmund bojoval s husitmi takmer do konca novembra, listiny z tohto obdobia datoval prevažne vo vojenských táboroch. Ťažko si predstaviť, že by opustil ťaženie a svoje vojsko, aby splnil sľub, ktorý dal Žofii, že do ôsmich dní príde do Bratislavy a bude riešiť jej záležitosti. Za danej situácie by bolo aj pochopiteľné, že peniaze z kremnickej komory, ktoré boli pôvodne určené pre Žofiu, sa kráľ, sústavne zápasiaci s nedostatkom peňazí, rozhodol použiť iným spôsobom.

Bola Žofia chudobná a zabudnutá kráľovná?

Žofia nežila v zabudnutí, odrezaná od okolitého sveta. Napríklad o pohybe kráľa mala veľmi spoľahlivé informácie. Údaje o miestach pobytu kráľa, ktoré uvádza v listoch, sa pomerne presne zhodujú so Žigmundovým itinerárom. O kráľovom pohybe ju informoval napríklad Jan Železný, kardinál a bývalý olomoucký biskup, ktorý sa zdržiaval na Žigmundovom dvore. O nepretržitej komunikácii medzi ňou a kráľovským dvorom svedčí viacero kráľovniných listov. Napriek tomu, že Žofia vedela o tom, že panovník je zaujatý bojmi na Morave, ako vyplýva z citovaného listu, v ďalšom liste, napísanom 1. decembra 1425 Viliamovi, opäť zopakovala tú istú sťažnosť, že Žigmund neprišiel do ôsmich dní, ako sľúbil. Vyzývala brata, aby urýchlene pricestoval, lebo Žigmund je práve v Skalici, kde sa zastavil po príchode do Uhorska a mieni tam nejaký čas zotrvať. Krátko pred vianočnými sviatkami napísala Žofia Viliamovi ďalší list, v ktorom mu oznamovala, že panovník plánuje 10. februára 1426 vo Viedni zvolať ríšsky snem, kam prídu všetci kurfirsti. Vyzývala ho, aby spolu s Ernestom ešte pred začiatkom snemu pricestovali do Bratislavy, kde kráľ zrejme strávi vianočné sviatky, a tu spoločne rokovali o jej záležitostiach. Žigmund však zmenil rozhodnutie sláviť vianočné sviatky u nej v Bratislave a prostredníctvom poslov jej odkázal, že počas vianočných a novoročných sviatkov sa bude zdržiavať v neďalekej Trnave, o čom Žofia vzápätí informovala oboch bratov.

Viliam opäť v Bratislave

Je až podivuhodné, že Viliam opäť vyhovel Žofiinmu želaniu a pricestoval do Uhorska. Navyše cesta v zimných mesiacoch musela byť veľmi nepríjemná, najmä za predpokladu, že Viliam skutočne cestoval až z Mníchova. Bavorský vojvoda dorazil do Bratislavy niekedy koncom januára, lebo 29. januára 1426 Žofia písala Ernestovi, že spolu s bratom neprestajne rokujú s kráľom, a žiadala ho, aby pricestoval aj on (pripomínajúc, že aj tak sa má dostaviť na snem do Viedne), čím by urýchlil dohodu s kráľom. Prítomná bola aj kráľovná Barbora, ktorej pobyt v Bratislave je písomne doložený. Bratislavské rokovania dopadli napokon nad očakávania, a to napriek tomu, že Ernest opäť neprišiel. Ich výsledkom bola dohoda o finančnom vyrovnaní medzi Žigmundom a Žofiou, ktorú panovník potvrdil listinou vydanou 17. marca 1426 vo Viedni. Kráľ sa zaviazal zaplatiť Žofii obrovskú sumu 25‑tisíc zlatých, ktorú mala dostať v splátkach, prvých tisíc zlatých jej mal vyplatiť v krátkom čase (teraz) v Bratislave, dve tisícky v lete (na sv. Jána, 24. júna) a ďalšie dve tisícky na jeseň (na sv. Martina, 11. novembra). Zvyšných 20‑tisíc sa malo splácať po päťtisíc ročne počas štyroch rokov. Okrem toho jej Žigmund prisľúbil vyplácať každoročne, a to až dovtedy, kým sa bude zdržiavať v Uhorsku, šesťtisíc zlatých ročne na vydržiavanie dvora a zaopatrenie.

Je pravdepodobné, že prvú splátku v Bratislave Žofia aj skutočne dostala. Žigmund pricestoval z Viedne za českou kráľovnou a o výraznom zlepšení ich vzťahu vypovedá jeho listina vydaná okamžite po príchode do Bratislavy, ktorou panovník Žofii povolil, aby kedykoľvek používala jeho kráľovský palác v Šoprone. Panovník prikázal mestu Šopron, aby kráľovnej zabezpečilo slobodný a bezpečný príchod a zaopatrenie pre ňu aj jej dvoranov, kedykoľvek sa rozhodne pobývať v meste.

Zdalo sa, že vzťahy kráľa Žigmunda a českej kráľovnej sa konečne urovnali a kráľovná sa upokojila. Môžeme konštatovať, že čierneho Petra definitívne dostal kráľ Žigmund, pred ktorým stála neľahká úloha zabezpečiť obrovskú sumu 24 tisíc uhorských zlatých pre českú kráľovnú. Ako príbeh pokračoval a či Žofia nakoniec dostala všetky sľúbené peniaze, o tom zase nabudúce.

Daniela Dvořáková