Bratislavský pobyt kráľovnej Žofie Bavorskej (5. časť)

V poslednej časti rozprávania o bratislavskom pobyte českej kráľovnej Žofie Bavorskej sa pozrieme na to, kde bola kráľovná pochovaná a či je pravdou to, že jej švagor, kráľ Žigmund znemožnil vybudovanie jej pohrebnej kaplnky, aby tak navždy zničil kráľovninu pamiatku v Bratislave. Zo Žigmundovej listiny z 12. septembra 1429, ktorou riešil práve problém kráľovninej pohrebnej kaplnky, dosť zreteľne vyplýva, že kaplnku v Dóme sv. Martina kráľovná začala budovať už za svojho života no nestihla ju dokončiť. Kráľ Žigmund v spomínanej listine riešil dostavbu kaplnky: prikázal, aby sa premiestnili točité schody mimo priestoru kaplnky za dvere, aby sa zhotovili a posvätili dva kamenné oltáre a urobilo sa železné zábradlie, aké býva bežné v panovníckych kaplnkách, a napokon, aby podlahu kaplnky vydláždili tehlami. Z čoho sa mali financovať tieto stavebné úpravy, nie je zo zápisu zrejmé.

Fiktívna kráľovná Žofia v dokumentárnom filme Pavla Dvořáka st. Stratený hrob kráľovnej Žofie

Z ustanovenia, že sa v kaplnke majú postaviť a posvätiť dva oltáre, je zrejmé, že kaplnka ešte nebola posvätená a používaná, teda že jej vznik treba datovať do posledného obdobia Žofiinho života. Skutočnosť, že si Žofia v bratislavskej katedrále budovala pohrebnú kaplnku dosvedčuje aj bavorský kronikár 15. storočia Hans Ebran von Wildenberg.

Zo zápisu Žigmundovej listiny ďalej vyplýva, že kráľovná odkázala 2500 zlatých na zriadenie svojho zádušia. Z tejto sumy mal plynúť ročný cenzus 250 zlatých, ktorý sa mal použiť na plat kaplánov, na zriadenie samotného zádušia či na almužny, pričom jednotlivé položky sú veľmi podrobne rozpísané. Bežne sa to riešilo tak, že za odkázané peniaze sa zakúpil majetok, ktorý ročne vynášal potrebnú sumu. Najväčšiu časť odkazu pohltil plat pre troch kaplánov, ktorí mali dostávať ročne po 60 zlatých, dokopy 180 zlatých. Zo zvyšných 70 zlatých sa najväčšia čiastka mala použiť na zádušné obrady. Každý rok sa mala pred výročnou svätou omšou spievať v Dóme sv. Martina v Bratislave slávnostná vigília až s deviatimi čítaniami a chválami, pomaly a dôkladne. Po celú noc vigílie mali klerici zo školy čítať žalmy až do prvej rannej omše slúženej za zosnulú. Do štyroch rohov hrobky mali byť postavené štyri dlhé sviece a ďalšie štyri menšie sviečky okolo hrobky. V zápise boli presne špecifikované položky na odmeny pre jednotlivé osoby – od poplatku pre kňazov, žiakov, sakristiána až po zvonára, ďalej na vosk na sviečky, na knôty do týchto sviečok, na olej do lámp, na hostie a na omšové víno. Po skončení vigílie sa kanonici, kňazi a žiaci mali presunúť k hrobke kráľovnej a spievať Salve Regina.Zaujímavá je pripomienka, že za účasť na vigílii a omšiach budú odmenení len tí duchovní (prepošt, kanonici, oltárnici dómu aj kráľovnej), ktorí sa na nich zúčastnia od začiatku až do konca. O náhrobku kráľovnej mal rozhodnúť sám kráľ Žigmund.

Katedrála sv. Martina v Bratislave

V porovnaní s výdavkami na zádušné obrady je nápadne nízka čiastka, ktorá bola určená na dobročinné účely. Najviac peňazí – až 14 zlatých – bolo určených každoročne na stavbu dómu (ad fabricam ecclesie). Pol zlatého sa malo použiť na oferu v kostole, pol zlatého pre bedárov pred kostolom, pol zlatého chudobným klerikom v škole a po jednom zlatom pre chudákov v špitáli a pre bratislavské klarisky. Je preto prinajmenšom zvláštne, že na základe tejto jedinej zmienky o darovaní jedného zlatého ročne vznikla legenda, že kráľovná zomrela v kláštore klarisiek. Tento názor je čistou fantáziou.

Ak by sme Žofiin nekompletný testament, tak ako sa zachoval, brali ako konečný dokument, vznikol by obraz silne egocentrického človeka, ktorý aj v hodine smrti kládol dôraz jedine na seba samého. Takmer celá suma odkázaných peňazí je určená iba na záležitosti súvisiace s pobožnosťami za spásu duše kráľovnej, ktoré mali byť veľkolepé, doslova kráľovské. Odkazy pre chudobných a cirkev sú minimálne. Ak to porovnáme napríklad so závetom uhorskej kráľovnej Alžbety, ktorý máme k dispozícii, alebo so závetmi niektorých uhorských magnátov či bežných bratislavských mešťanov, táto skutočnosť je očividná. Bolo úplne bežné, že šperky, devocionálie, strieborné nádoby, odevy odkazoval testátor jednotlivým kostolom a kláštorom. S ničím takým sa v prípade Žofie nestretávame.

Takýto prístup by však bol veľmi nesprávny a jeho výsledkom by bol zdeformovaný obraz českej kráľovnej. Znovu si treba uvedomiť, že celý kompletný testament nemáme k dispozícii, a preto nevieme, čo kráľovná skutočne odkázala a komu. Rovnako nevieme, či listina z 12. septembra je prepisom časti skutočného, autentického testamentu kráľovnej, alebo je to len rozhodnutie Žigmunda a uvedených poradcov, ako naložiť s 2500 zlatými, ktoré Žofia určila na tento účel. Súčasne je to poučenie, že treba veľmi opatrne pracovať s dôkazmi „ex silentio“(z mlčania prameňov). Nemôžeme si myslieť, že ak niečo nie je v prameňoch, tak to ani neexistovalo. Práve s takými dôkazmi ex silentio pracovali niektorí historici pri vytváraní negatívneho obrazu Žigmunda Luxemburského vo vzťahu ku kráľovnej Žofii. Dospeli potom k záverom, že kráľ Žigmund síce de iure uznal Žofiin testament, ale de facto ho z rýdzo osobných dôvodov anuloval tým, že nekúpil plat, ktorý by umožnil realizáciu aniverzária, nedal kráľovnej urobiť náhrobok, z vlastného rozhodnutia neuskutočnil žiadne stavebné úpravy, ktoré mali Žofiinej kaplnke dodať na vznešenosti, pôvodnú kráľovninu kaplnku využil ako priechodný priestor pre svoju kaplnku, ktorú označil svojím erbom, čím zapríčinil, že stopy po stavebnej činnosti kráľovnej Žofie čoskoro zmizli, a tak zmazal všetky pamiatky na pobyt husitskej kráľovnej v Bratislave.

Ani jedno z uvedených tvrdení nie je preukázateľné, väčšina z nich je naopak ľahko vyvrátiteľná. Ani z faktu, že sa Žofiin náhrobok nenašiel, nemožno usudzovať, že neexistoval. Náhrobky väčšiny (presnejšie takmer všetkých) stredovekých uhorských kráľov a kráľovien zmizli bez stopy. Kaplnka kráľovnej Žofie existovala ešte niekoľko generácií a povedomie o jej existencii prežilo dodnes. To, kde sa pôvodná kaplnka skutočne nachádzala, bolo donedávna záhadou a nevyčerpateľnou témou pre umenovedcov aj historikov. Dóm sv. Martina, kde sa kaplnka nachádzala, prešiel mnohými stavebnými úpravami a prestavbami a v novoveku bol zničený požiarom, takže identifikácia kaplnky kráľovnej Žofie bola sťažená. Vieme o viacerých významných osobách z 15. storočia, ktoré našli posledný odpočinok v Dóme sv. Martina a ich hroby nepochybne zdobili honosné náhrobné kamene, ale s výnimkou náhrobku prepošta Juraja zo Schömbergu sú nenávratne stratené.

Erb na svorníku, na základe, ktorého historici lokalizovali kaplnku kráľovnej Žofie na horné poschodie

Ako kaplnka českej kráľovnej pripadali do úvahy viaceré priestory, najpravdepodobnejšie kaplnka na prízemí na juhozápadnej strane v podveží dómu (nazývaná aj Kaplnka sv. Jozefa), ktorá je efektne zdobená slepým oblúkovým panelovaním. Staršia literatúra stotožňovala kaplnku kráľovnej Žofie s priestorom na poschodí, teda nad Kaplnkou sv. Jozefa. Tento priestor je ozdobený erbom na svorníku (údajne Žigmundovým, v skutočnosti jagelovským) a v historickom povedomí býva práve preto označovaný ako Kaplnka českej kráľovnej, čo nepochybne súvisí s českým levom v erbe na svorníku. Kde sa kaplnka kráľovnej Žofie skutočne nachádzala, sa mi podarilo potvrdiť aj písomným prameňom len celkom nedávno, keď som náhodne natrafila na listinu, v ktorej je kaplnka kráľovnej presne lokalizovaná. Táto listina vznikla takmer o desaťročie neskôr a riešila fundáciu oltára svätého Martina, ktorý sa nachádzal "vzadu pod vežou medzi novou sakristiou a kaplnkou najslávnejšej kňažnej, pani Žofie, rímskej a českej kráľovnej." Teda určite nemohla byť kráľovnina kaplnka na poschodí, pretože susedila so sakristiou, ktorá sa na poschodí nemohla nachádzať. Takže jednoznačne možno kaplnku českej kráľovnej Žofie stotožniť s kaplnkou sv. Jozefa, ktorá sa bachádza v juhozápadnej časti katedrály a dnes je v nej sakristia. Z tejto kaplnky sa vchádza na vretenovité, točité schody do veže, tak ako to je uvedené aj v Žigmundovom rozhodnutí, aby sa premiestnili točité schody vedúce do veže, ktoré boli pôvodne v kaplnke, mimo nej a aby sa podlaha kaplnky vydláždila tehlami.

Detail skutočnej kaplnky kráľovnej Žofie

Existencia fungujúcej kaplnky kráľovnej Žofie ešte takmer 160 rokov po jej smrti je v prameňoch ľahko preukázateľná. Rovnako ako skutočnosť, že želania kráľovnej Žofie týkajúce sa jej zádušia boli plne realizované a Žigmund osobne zasahoval v prípade, keď dochádzalo k neplneniu povinností vyplývajúcich zo závetu. Dňa 9. mája 1430 datoval kráľ na hrade Šintava list adresovaný mestu Bratislava, v ktorom riešil sťažnosť kaplána kráľovnej Žofie Jakuba Jakša z Nymburku, spravujúceho kráľovninu kaplnku, že viazne výplata peňazí pre neho a jeho spoločníkov. Žigmund dôrazne vyzval mesto, aby okamžite vyplatilo kaplánovi oných 90 zlatých, ktoré u nich má na tieto účely (pričom každý kaplán mal dostať 30 zlatých), pretože si nepraje, aby sa uňho v tejto veci viac sťažovali. To, že sa výplata kaplánov zosnulej kráľovnej uhrádzala aj z peňazí kráľa, naznačuje nielen citovaná listina, ale aj ďalšia listina z roku 1439. Ňou zástupcovia mesta Bratislava oznamovali kráľovskému pokladníkovi Leonardovi Noffrymu z Bojníc, že chceli vyplatiť kaplánom kráľovnej Žofie 90 zlatých, ktoré im pre nich odovzdal, lenže on im peniaze dal v „čiernych minciach“, čiže v denároch, pri kurze 250 denárov za jeden zlatý, čo kapláni odmietajú prijať a žiadajú výplatu v zlate. Bratislavčania preto prosili pokladníka, aby vymohol zákrok u kráľa (Albrechta), že kapláni musia prijať plat aj v denároch. Viac ako desať rokov po Žofiinej smrti teda kráľovská pokladnica ešte stále vyplácala ročný plat kaplánom českej kráľovnej.

Mechanizmus finančného zabezpečenia Žofiinho zádušia a samotnej kaplnky je ťažko postihnuteľný, ale je nesporným faktom, že kaplnka kráľovnej Žofie existovala a fungovala ešte mnoho desaťročí po jej smrti.

V časoch vlády Vladislava II. Jagelovského (1490-1516) sa spomína v spise o Bratislavskej kapitule, kde sa uvádza, že uprázdnené kanonické benefíciá ako aj jeden rektorát (správcovstvo oltára) k oltáru Svätého kríža v kaplnke kráľovnej pod vežou dómu spadajú pod patronátne právo bratislavského prepošta, ostatné oltárne rektoráty patria pod rôznych patrónov. Oltár sv. Kríža v kaplnke kráľovnej sa znovu spomína aj v roku 1523, keď zomrel dovtedajší rektor Žofiinej kaplnky, František Aczel a z jeho majetkovej pozostalosti sa vrátili klenoty patriace k oltáru Sv. Kríža. V kaplnke kráľovnej sa nachádzal aj oltár sv. Petra a Pavla, čo je ďalší dôkaz toho, že závet kráľovnej Žofie bol realizovaný tak, ako si to želala (priala si, aby v jej kaplnke zhotovili a vysvätili dva kamenné oltáre). Tento oltár sa spomína v roku 1578 v zozname klenotov a iných predmetov vo vlastníctve Bratislavskej kapituly, kde sa medzi položkami vyskytuje „kríž k oltáru sv. Apoštolov Petra a Pavla patriaci ku kaplnke kráľovnej v malej škatuli, kde sú uložené aj listiny patriace k tejto kaplnke a jeden pozlátený strieborný kalich a náležitosťami.“ V kaplnke kráľovnej sa v súlade so závetom slúžili aj zádušné omše, zachovaný doklad o tom pochádza z roku 1522.

Zánik kaplnky pravdepodobne súvisel s nástupom reformácie. V tomto období zanikli v dóme mnohé pobožnosti pri bočných oltároch, ako aj samotné oltáre a ďalšie benefíciá. Majetky viacerých oltárov spustli alebo ich používali na svetské účely. Reformácia zasadila v celej Európe tvrdý úder katolíckym rituálom spätým so smrťou a jej obeťou sa pravdepodobne stala aj kaplnka kráľovnej Žofie.

Pri zádušiach ešte chvíľu zostaneme. Ku kráľovnej Žofii sa totiž viaže ešte jeden pozoruhodný aniverzár. Dvorania kráľovnej Žofie (die der allerdurchleuchtigisten furstin frawn Zophia kunigin zu Peham edels hofgesind) zriadili základinu, z ktorej sa malo financovať ich zádušie (ewiger und lobleicher gedechtnuss). Na tento účel zrejme zakúpili majetok, ktorý vynášal ročný cenzus 110 zlatých. Peniaze mal dostávať bratislavský prepošt a kapitula, ktorí za ne mali každoročne okolo Sviatku všetkých svätých slúžiť zádušnú omšu za spásu duší kráľovniných dvoranov. Vyplýva to z listiny bratislavského mešťana Hansa Grecza z roku 1448, ktorého povinnosťou bolo odovzdať túto sumu prepoštovi a kapitule, ale nemal ju k dispozícii. Zaviazal sa preto splácať ju v splátkach 11 zlatých ročne a do zálohu dal kapitule dom aj so všetkými príjmami na Mäsiarskej ulici v Bratislave. Existenciu zádušia Žofiiných dvoranov potvrdzuje aj ďalší doklad, účty Bratislavskej kapituly, kde sú spísané aniverzáriá v Bratislavskej kapitule roku 1462, medzi ktorými je uvedený aniverzár „familie“, čiže dvora kráľovnej Žofie pripadajúci na termín okolo Sviatku všetkých svätých.

Zmienka o dvore českej kráľovnej Žofie (familia, hofgesind) a o zádušných omšiach v prospech kráľovniných dvoranov viac než tridsať rokov po smrti českej kráľovnej je svedectvom o tom, že spoločenstvo dvoranov kráľovnej Žofie spájal pocit spolunáležitosti, že ho muselo tvoriť viacero ľudí a že kráľovná mala po celý čas bratislavského exilu vlastný dvor. Predstava o všetkými opustenej, osamelej, chudobnej, asketickej kráľovnej, ktorá zomrela v opatere rádových sestier, s najväčšou pravdepodobnosťou nezodpovedá realite.

O tom, ako kráľovná prejavovala svoju zbožnosť, aká hlboká bola jej viera a ako ju prezentovala a prežívala, nevieme vôbec nič. To, že si budovala vlastnú pohrebnú kaplnku, nie je dôkazom jej odklonu od svetského života, skôr toho, že kráľovná zostávala kráľovnou aj v bratislavskom exile. Že to bol už iba odlesk dávnych čias, je nepochybné, rovnako ako to, že Žofia odsunom na perifériu moci a bohatstva trpela. Pripočítať vinu za kráľovnin osud Žigmundovi nie je spravodlivé. V rámci svojich možností sa usiloval riešiť postavenie svojej švagrinej, bremeno starostlivosti o českú kráľovnú prevzal on. Zo zachovanej korešpondencie vyplýva, že medzi Žigmundom a Žofiou prebiehala neustála komunikácia, že česká kráľovná bola v sústavnom spojení so Žigmundovým dvorom (mala správy o Žigmundovom pohybe aj o jeho úmysloch), že ju kráľ navštevoval a osobne informoval o svojich plánoch alebo o zmene plánov, že sa snažil riešiť otázku jej bývania (hrad Kittsee, šopronský dom), či skutočnosť, že presne stanovil, aby rentu pre kráľovnú vyplácala kremnická komora. Pravda je, že výplata peňazí pre českú kráľovnú neustále viazla, pretože pre večne zadlženého Žigmunda predstavovali tieto platby problém. Preto kráľovná dostávala peniaze s omeškaním a nepravidelne, čo ju privádzalo do stavov hlbokého zúfalstva. Beznádej, zúfalstvo a zlosť prepadali kráľovnú najmä v obdobiach, keď bol kráľ na vojenských ťaženiach a prerušila sa komunikácia medzi nimi. Úmerne tomu naberala na intenzite korešpondencia českej kráľovnej s bratmi. Aj spomínaná kríza z novembra 1426 zapadá presne do obdobia Žigmundovho plného zaujatia vojenskou výpravou v južnom Uhorsku. Napriek nepriaznivo sa vyvíjajúcej situácii v Čechách a na Morave kráľ bol nútený sústrediť všetky svoje sily na boj s Turkami. Celú jeseň aj zimu 1426 strávil vo vojenských táboroch v Sedmohradsku, odkiaľ na jar 1427 začal ťaženie do Valašska. Práve v tomto období Žigmund budoval na južnej hranici systém pohraničných hradov, pre ktoré vyčlenil aj značné príjmy (išlo o stavbu nových hradov, ako aj o opevňovanie a vyzbrojovanie starších pevností a vydržiavanie posádok na týchto hradoch). Vďaka takejto finančne náročnej, ale efektívnej politike sa mu podarilo až do konca svojej vlády udržať daný status quo a zastaviť postup Turkov. Je zrejmé, že za tejto situácie musel byť pre Žigmunda problém plniť záväzky voči českej kráľovnej, ktoré predstavovali obrovskú sumu peňazí. Ročný príjem do kráľovskej pokladnice zo všetkých existujúcich príjmov v Uhorsku za vlády Žigmunda sa odhaduje na 300‑tisíc zlatých. Ak si uvedomíme, že Žofia požadovala v čase závetu už viac než 30‑tisíc zlatých, dostávame sa k sume, ktorá predstavovala jednu desatinu celého ročného rozpočtu Uhorského kráľovstva. Kvôli zaujímavosti dodajme, že Žigmund sa v tom období angažoval v podobnej záležitosti, ako bola Žofiina. Kňažná Alžbeta z Kleve, od roku 1413 vdova po Žofiinom príbuznom, vojvodovi Štefanovi z Bavorska-Ingolstadtu, sa domáhala vyplácania vdovskej renty 6000 zlatých. Štefanov syn z prvého manželstva odmietal v rozpore s platnou manželskou zmluvou vyplácať macoche sľúbené peniaze a kňažná, ktorá zostala úplne bez finančných prostriedkov, bola nútená predávať svoje oblečenie a šperky. V prospech Alžbety intervenoval aj kráľ Žigmund, ale neúspešne. Až po takmer dvadsiatich rokoch, roku 1430, sa kňažná domohla jednorazovej výplaty 12‑tisíc zlatých.

Je veľmi nepravdepodobné, že by Žigmund chcel svojej švagrinej škodiť, už len z toho dôvodu, že sa sám angažoval v podobnom spore o vyplácanie vdovskej renty. Problémy s vyplácaním peňazí súviseli s momentálnou situáciou, v akej sa kráľ nachádzal. Predstava, že by sa chcel pomstiť svojej švagrinej za niekdajšiu podporu Jána Husa zlikvidovaním jej pamiatky, je naivná. Nejestvuje najmenší náznak, že by Žofia prejavovala počas svojho pobytu v Bratislave sympatie k husitom. Vo svojej korešpondencii o nich hovorí ako o „viklefistoch“. O tom, že Žofiino koketovanie s husitským hnutím bolo minulosťou, svedčí aj to, že do jej blízkeho okruhu patril kardinál Ján Železný, radikálny odporca reformného hnutia. Obraz kráľovnej Žofie ako asketickej husitskej kráľovnej, žijúcej v komnate cudzieho bratislavského domu na pokraji hmotnej biedy a prenasledovanej nenávisťou kráľa Žigmunda, je naskrze klamlivý. Nič to však nemení na osobnej tragédii bezdetnej, nešťastnej a hlboko frustrovanej ženy, kráľovnej, ktorá prišla o svoje kráľovstvo a stala sa pre príbuzných príťažou.

Daniela Dvořáková