Kráľovná Žofia Bavorská a Bratislava (3. časť)

Predchádzajúcu, druhú, časť príbehu o českej kráľovnej Žofii Bavorskej, ktorá prežila posledné roky života v exile v Bratislave, sme končili optimisticky. Žofia sa v marci 1426 vo Viedni domohla bohatej finančnej podpory od svojho švagra Žigmunda Luxemburského a prvú splátku peňazí zrejme aj reálne dostala.

Druhá splátka, dvetisíc zlatých, ktorú mala kráľovná dostať 24. júna roku 1426, sa zrejme už nerealizovala, čo naznačuje Žofiin roztrpčený list z 12. júla adresovaný bratom Ernestovi a Viliamovi do Nemecka: „Vysoko urodzené kniežatá, dávame Vám na známosť, že sme v deň písania tohto listu boli zdravá na celom našom tele, ale skleslej a smutnej mysli, ktorá je zapríčinená kráľovým správaním. Ten nám mnoho sľúbil a nič nedodržiava. On nás privedie v najbližších dňoch k tomu, že upadneme do ťažkej choroby, pretože to, čo nám sľúbil vo Viedni pred kurfirstami a k čomu sa zaviazal svojimi listami, nie je, milí bratia, dodržané a nedá sa tomu rozumieť inak, ako, že nás chce zničiť.” O hĺbke Žofiinej frustrácie vypovedajú myšlienky kráľovnej na odchod z Uhorského kráľovstva. Žiadala preto bratov o pomoc, aby mohla kráľa Žigmunda opustiť a odviezť si aj svoj majetok. Odpoveď Ernesta a Viliama na tento list nepoznáme.

Plány na útek

Ani v jesennom termíne, na sviatok sv. Martina, teda 11. novembra toho istého roku 1426, Žofia sľúbené peniaze nedostala, ako to naznačuje v liste napísanom niekoľko dní po tomto termíne, 20. novembra 1426. Tento list patrí k najzaujímavejším z celej zbierky. Žofia ho napísala anonymne, podpísala sa iba iniciálkou „O“ (Ofka). Aj adresáti, ktorými zrejme boli jej bratia Ernest a Viliam, sú uvedení iba ako „priatelia E. a W.“. Je odpoveďou na ich anonymný list z 24. októbra 1426, v ktorom dohovárali s kráľovnou jej prípadný tajný odchod z Uhorska. Zo Žofiinej odpovede je zrejmé, že bola v najhlbšej kríze od svojho príchodu do Uhorska a že sa celkom vážne zaoberala myšlienkou opustiť Bratislavu. V liste riešila problém, ako tajne vyviezť svoje poklady (strieborné nádoby, kríže s perlami, klenoty), pričom uvádza, že sa nachádzajú u Kaplířovcov na hrade v Kittsee. Súčasne informovala adresátov, že Žigmund je v Temešvári (Timişoara v Rumunsku), kde zostane pravdepodobne celú zimu. Sťažovala sa, že Žigmund prepustil jej kuchmajstra bez toho, aby mu dal peniaze, a odkázal jej, aby príležitostne poslala niekoho zo svojich ľudí, s ktorým urobí finančné vyrovnanie. Ďalej kráľovná uviedla, že ani od mincmajstra Falbrechta nedostala vôbec nič, napriek tomu, že ho upomínala. V závere listu napísala, že práve prišla správa od kardinála a bývalého olomouckého biskupa (Jana Železného), že kráľ predsa len opustil Temešvár a smeruje do Budína. Preto urýchlene žiadala rady, čo má robiť ďalej. V ten istý deň napísala ešte jeden oficiálny list adresovaný bratom, v ktorom ich žiadala o radu a pomoc.

Anonymný list podpísaný iniciálou "O" (Ofka = Sophia?)

Anonymný list kráľovnej Žofie poskytuje niekoľko zaujímavých informácií, hoci je písaný v narážkach a zámerne nezrozumiteľne. Za povšimnutie stojí zmienka o kremnickom mincovom grófovi („mincmajstrovi“) Falbrechtovi, ktorý mal kráľovnej vyplatiť peniaze. Falbrecht bol nielen grófom kremnickej mincovej komory, ale aj správcom príjmov z ťažby medi a jeho úlohou bolo vyplácať dlžoby kráľa Žigmunda, za ktoré aj ručil. Je to už druhý doklad o tom, že peniaze mala Žofii vyplácať kremnická komora reprezentovaná komorskými grófmi, teda že Žigmund určil spôsob vyplácania renty pre kráľovnú Žofiu. Hoci samotné vyplácanie stále viazlo pre nedostatok peňazí, panovník ho nikdy nespochybňoval. Práve v tomto období bola kremnická komora vo veľmi nepriaznivej situácii, finančné nároky na ňu kladené boli vyššie ako jej príjmy, a tak sa zadlžovala. Napríklad v roku 1425 poskytlo mesto Kremnica kremnickej komore pôžičku vo výške 3333 zlatých a aj v nasledujúcich rokoch vykazovala komora dlh voči mestu vo výške 3000 zlatých. Treba si uvedomiť, že v tomto prípade sa mohli dostávať do konfliktu záujmy kráľovnej Barbory a Žofie. Mesto Kremnica patrilo od roku 1424 uhorskej kráľovnej a hoci si Žigmund v donačnej listine vyhradil, že jeho manželka nebude zasahovať do činnosti kremnického mincového grófa, značný vplyv nepochybne mala. Sama mala dostávať z banských príjmov spravovaných grófom kremnickej komory ročnú rentu 8000 zlatých. A keďže už vieme, že kremnická komora bola v druhej polovici dvadsiatych rokov 15. storočia sústavne v deficite, je zrejmé, že nastávali ťažkosti pri vyplácaní pohľadávok a uhorská kráľovná bola celkom isto voči českej v jednoznačnej výhode pri vymáhaní peňazí. Aj to môže byť jeden z dôvodov neplnenia finančných záväzkov voči českej kráľovnej.

Žofia svoje plány na odchod nezrealizovala. Ako vyplýva z citovaných anonymných listov, v tomto ohľade sa nestretla s podporou príbuzných, bratia nemienili situáciu svojej sestry riešiť ani meniť. Naopak, hoci jej formálne sľubovali pomoc, od jej plánov odchodu z Bratislavy ju odhovárali, zdôvodňujúc to tým, že by z toho mohli vzniknúť zvady.

Zmierenie so Žigmundom

V nasledujúcom roku sa situácia pravdepodobne opäť obrátila k lepšiemu, lebo korešpondencia medzi Žofiou a bratmi úplne ustala. Žigmundovu snahu riešiť finančné záväzky voči českej kráľovnej dokladá aj skutočnosť, že v novembri 1427 jej poukázal sumu 6200 uhorských zlatých, ktorú jej malo vyplatiť mesto Norimberg. Aj posledný Žofiin list do Bavorska, datovaný v Bratislave 13. decembra 1427 a adresovaný Ernestovi, sa nesie v prekvapujúco pokojnom tóne voči Žigmundovi. Kráľovná iba upozorňuje, že Žigmund sa chystá do Talianska, a preto prosí Ernesta, aby v záujme jej záležitostí pricestoval ešte pred Hromnicami za ňou, ako to napísala aj Viliamovi. V liste rieši skôr vzťahy so svojimi súrodencami než vzťah so Žigmundom: ospravedlňuje sa Ernestovi za to, že ho neinformovala o istom posolstve, vyjadruje nádej, že ju preto nebude upodozrievať zo zlých úmyslov, ubezpečuje ho o svojom presvedčení, že medzi ním a Viliamom panuje jednota, ako aj o svojej dôvere v neho. Zmienka o plánovanej ceste Žigmunda do Talianska je ďalším svedectvom o tom, že Žofia mala stále k dispozícii aktuálne správy z kráľovského dvora.

List Žofie z 13. decembra 1427 je nielen jej posledným listom, ale aj poslednou správou, ktorú o žijúcej kráľovnej vôbec máme. O necelý rok už kráľovná nebola medzi živými. Zomrela niekedy pred 25. novembrom 1428, ako to vyplýva z listu Ernesta a Viliama, ktorým bratia oznamovali sestrinu smrť a vymenovali splnomocnencov vo veci jej pozostalosti. Je viac než isté, že Žofia sa v posledných dvoch rokoch života už s kráľom Žigmundom nestretla. Ich cesty sa definitívne rozišli v roku 1426. Žigmund celú jeseň aj zimu 1426 strávil vo vojenských táboroch v Sedmohradsku, odkiaľ na jar 1427 začal ťaženie do Valašska. Až do konca roka 1428 sa nepretržite zdržiaval v južnom Uhorsku, kde bojoval s Turkami. Tam ho musela zastihnúť aj správa o Žofiinej smrti.

Husitskú kráľovnú ohrozujú husiti

Ani Žofia neprežívala v Bratislave pokojné časy. Od polovice roka 1427 bola Bratislava ohrozovaná spanilými jazdami husitských vojsk. V lete 1427 prenikli husiti až k Marcheggu, čiže do bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Bratislava sa začala intenzívne opevňovať, o rozsahu prác svedčí mandát kráľa Žigmunda z 8. júla 1427, ktorým prikázal všetkým vlastníkom majetkov v meste Bratislava aj v celej Bratislavskej župe, aby pod hrozbou straty majetkov poslali svojich poddaných pracovať na opevňovaní mesta.

Husitské vojská

Kráľovná Žofia sa v tom čase zdržiavala v Bratislave, kde ju okolo 20. júla navštívili vyslanci mesta Šopron. Do Bratislavy za Žofiou cestoval osobne samotný richtár a ešte jeden popredný šopronský mešťan. Dôvod ich návštevy, bohužiaľ, nepoznáme, dozvedáme sa o nej iba zo zápisu v šopronských mestských účtoch, kde pisár zaznamenal sumu, ktorú obom mužom vyplatil na cestu. V Bratislave sa v tomto období zdržiaval aj kráľovnin dôverník Jan Železný, olomoucký biskup a kardinál, ku ktorému mesto Šopron vyslalo mestského pisára s bližšie neznámou správou. Pravdepodobne v súvislosti s ohrozením mesta a organizovaním jeho obrany dorazila do Bratislavy v novembri 1427 kráľovná Barbora spolu s dcérou Alžbetou a jej manželom, rakúskym vojvodom Albrechtom. V Bratislave sa uhorská kráľovná zdržala iba do konca novembra, pričom nie je dôvod pochybovať o tom, že sa počas tamojšieho pobytu stretla aj s kráľovnou Žofiou.

Začiatkom februára nasledujúceho roka husitské vojská skutočne vpadli do Uhorska a tiahli na Bratislavu. V meste sa začala šíriť panika, ktorú živili nielen správy o blížiacich sa nepriateľoch, ktoré prichádzali bratislavskej mestskej rade zo všetkých strán, ale aj znepokojivé chýry, že husiti majú prívržencov i v samotnej Bratislave, a tak mestu hrozí zrada. O tejto skutočnosti informoval Bratislavčanov ešte začiatkom februára rakúsky vojvoda Albrecht. Okolo 18. februára sa husiti dostali až na vzdialenosť jednej míle od mesta (zastavili sa niekde v oblasti Rače, čo je dnes jedna z bratislavských mestských častí), vypálili bratislavské predmestia a podhradie. Za takejto situácie sa Žofia musela cítiť v Bratislave ohrozená, ak zoberieme do úvahy neistotu a obavy, či husitské vojská zaútočia na samo mesto, alebo či sú medzi jeho obyvateľmi skutočne prívrženci husitov, ktorí nepriateľom otvoria brány. Česká kráľovná preto mala na Žigmundovo želanie z Bratislavy odísť a presunúť sa spolu so svojím dvorom do bezpečnejšieho Šopronu. Vyplýva to z listu bratislavského župana Juraja z Rozhanoviec z 18. februára 1428, ktorým oznámil šopronskej mestskej rade, že majú ubytovať v meste kráľovnú Žofiu, a súčasne ich informuje, že husiti sú iba jednu míľu od Bratislavy. Ako z listu vyplýva, presun kráľovnej z ohrozovanej Bratislavy do bezpečnejšieho Šopronu zorganizoval bratislavský župan na základe písomného mandátu kráľa Žigmunda. Je pozoruhodné, že Žigmund z vojenskej výpravy proti Turkom riešil nielen obranu mesta, ale aj bezpečnosť českej kráľovnej, čo naozaj nevyvoláva dojem, že by bol nepriateľom českej kráľovnej.

Mesto Sopron

Je možné, že kráľovná Žofia necestovala do Šopronu prvý raz. Naznačovala by to nielen Žigmundova listina z roku 1426, ktorou jej dal k dispozícii svoj dom a prikázal mestu, aby jej a jej dvoranom poskytlo zaopatrenie, kedykoľvek tam zavíta, ale aj komunikácia medzi mestom a kráľovnou uskutočňovaná prostredníctvom vyslancov, ktorá je dokladom o bližších vzťahoch. Žiaľ, o pohybe českej kráľovnej v Uhorsku máme len veľmi málo informácií. Hoci kráľovná Žofia osemnásť z devätnástich listov, ktoré napísala alebo dala napísať v čase pobytu v Uhorsku, datovala v Bratislave, nemožno z toho jednoznačne usudzovať, že by sa zdržiavala iba v tomto meste. Nápadné totiž je, že takmer všetky kráľovnine bratislavské listy boli napísané v čase od novembra do januára, čiže v zimných mesiacoch, pričom najviac ich napísala v decembri. Takmer úplne absentujú jarné a letné mesiace, s výnimkou dvoch listov napísaných v júli (čo však súviselo s pobytom jej brata Viliama v Uhorsku). Vzniká tak dojem, že kráľovná mohla tráviť jarné a letné mesiace „na vidieku“, mimo mesta, a zimu vrátane vianočných sviatkov v Bratislave, tak ako to bolo bežné aj v aristokratických kruhoch. Hypotetickým miestom letného pobytu kráľovnej by mohol byť hrad Kittsee, vzdialený iba niekoľko kilometrov od Bratislavy, čo naznačujú viaceré pramene. V prvom rade medzi ne patrí zmienka v citovanom anonymnom (nepodpísanom) liste kráľovnej Žofie, kde uvádza, že hlavnú časť svojich pokladov má v Kittsee u Kaplířovcov. Ďalším dokladom je tá časť kráľovninho závetu, v ktorej hovorí, že je dlžná vdove Kaplířovej a jej deťom 950 zlatých. A dôležitá je aj informácia, ku ktorej sa ešte neskôr vrátime a ktorá zostala doposiaľ v odbornej literatúre nepovšimnutá: prevažná časť Žofiinej pozostalosti sa totiž našla na hrade Kittsee, kde ju kráľom poverení splnomocnenci osobne prevzali a zapísali do registrov. V čase Žofiinej smrti mala hrad Kittsee v držbe vdova po českom rytierovi Petrovi Kaplířovi Walpurga.

Erb rodu Kaplíř zo Sulevic

O vdove Walpurge, zaujímavej postave, ktorá hrala dôležitú úlohu v poslednom období života kráľovnej Žofie, si povieme zasa nabudúce.

Daniela Dvořáková