Kráľovná Žofia Bavorská a Bratislava (1. časť)

Jedným z najvzácnejších stredovekých exponátov vystavených v Múzeu mesta Bratislavy je svietnik českej kráľovnej Žofie. Ide o mimoriadne vzácny predmet, ktorý cestoval aj po svete, bol vystavený napríklad aj v Metropolitnom múzeu v New Yorku.

Prečo máme tento svietnik, či lampu českej kráľovnej v bratislavskom múzeu? Odpoveď je jasná, lebo kráľovná Žofia prežila posledných osem rokov života v Bratislave a tu aj zomrela. Lampa bola súčasťou jej pozostalosti.

K životnému príbehu kráľovnej Žofie Bavorskej z rodu Wittelsbachovcov sa viaže veľa mýtov, skreslení, nesprávnych domnienok a zlej interpretácie písomných prameňov. Je to priam detektívny príbeh. Myslím, že stojí za to, krok za krokom ho očisťovať od nepravdivých nánosov a zrekonštruovať posledné roky života tejto kráľovnej. Už len preto, že v Bratislave nielen roky žila, ale je tu aj pochovaná a tak je to jedinou kráľovnou, ktorá našla miesto posledného odpočinku v Bratislave. O to väčšia škoda že sa jej hrob stratil!

Kto bola kráľovná Žofia?

Poďme sa pozrieť najskôr na príbeh, ktorý okolo tejto kráľovnej vznikol v českej historiografii. Kráľovná Žofia, pochádzala z rodu Wittelsbachovcov a bola druhou manželkou českého a rímsko-nemeckého kráľa Václava IV., brata "nášho" teda uhorského panovníka Žigmunda Luxemburského. V českom historickom vedomí získala príťažlivú podobu „husitskej kráľovnej“ ako oddaná prívrženkyňa a zástankyňa Jana Husa. Lenže po vypuknutí husitskej revolúcie musela ujsť, čo už samo o sebe nedáva zmysel, ak bola husitskou kráľovnou A tak v sprievode svojho švagra, Václavovho brata Žigmunda Luxemburského, legitímneho dediča českej koruny, opustila svoje kráľovstvo a odišla do Uhorska. Tam sa ale údajne dostala celkom do moci svojho švagra Žigmunda, ktorý ju proti jej vôli držal až do konca života viac-menej v zajatí v Bratislave. Žila tu údajne v ťažkých podmienkach, doslova na pokraji hmotnej biedy. Nešťastná, chudobná a všetkými opustená kráľovná dožívala v zabudnutí, dokonca vraj "v prítmí“ bratislavského domu vdovy Kaplířovej. Ťažký údel ju priviedol k tomu, že sa celkom odvrátila od svetského života a hľadala útechu vo viere v Boha. Všetok svoj čas venovala milosrdným skutkom a zbožnosti hraničiacej s náboženskou askézou. Ani po smrti neunikla pomste Žigmunda, ktorý jej nevedel odpustiť niekdajšiu podporu majstra Jana Husa, naopak, s narastajúcimi vpádmi husitských vojsk do Uhorska jeho zášť voči kráľovnej narastala. Žigmund ničil Žofiu za jej života a ničil ju aj po jej smrti a to s vytrvalou nenávisťou. Systematicky a cieľavedome likvidoval akúkoľvek pamiatku na husitskú kráľovnú. Z jeho vôle sa nerealizovala ani Žofiina posledná vôľa, nedovolil, aby sa zriadila v bratislavskom Dóme jej kaplnka a tak kráľovná upadla do zabudnutia, z ktorého ju vzkriesili až historici. Toľko príbeh, s ktorým sa čitateľ stretáva takmer vo všetkých základných prácach venovaných kráľovnej Žofii, najmä tých českých.

Akurát, že to bolo celkom inak

Na obranu týchto historikov treba povedať, že vychádzali výlučne zo zachovanej, silne subjektívnej a emotívnej korešpondencie kráľovnej Žofie, ktorá si počas bratislavského exilu vymieňala listy so svojimi bratmi, bavorskými vojvodami Ernestom a Viliamom. A v nich skutočne vylievala všetku svoju frustráciu a nešťastie na svojho švagra Žigmunda. Aby sme sa mohli dopátrať k nejakému objektívnemu pohľadu na posledné roky Žofiinho života, je potrebné konfrontovať túto korešpondenciu s prameňmi uhorskej proveniencie, pretože bez komplexného pohľadu dostaneme tento skreslený obraz. Historici si dopĺňali chýbajúce informácie úvahami a hypotézami, pričom vychádzali z tradičných českých predstáv o negatívnych charakterových vlastnostiach Žigmunda Luxemburského. Skrátka od ryšavej líšky sa nedalo očakávať nič dobré.

Na obranu týchto historikov treba povedať, že vychádzali výlučne zo zachovanej, silne subjektívnej a emotívnej korešpondencie kráľovnej Žofie, ktorá si počas bratislavského exilu vymieňala listy so svojimi bratmi, bavorskými vojvodami Ernestom a Viliamom. A v nich skutočne vylievala všetku svoju frustráciu a nešťastie na svojho švagra Žigmunda. Aby sme sa mohli dopátrať k nejakému objektívnemu pohľadu na posledné roky Žofiinho života, je potrebné konfrontovať túto korešpondenciu s prameňmi uhorskej proveniencie, pretože bez komplexného pohľadu dostaneme tento skreslený obraz. Historici si dopĺňali chýbajúce informácie úvahami a hypotézami, pričom vychádzali z tradičných českých predstáv o negatívnych charakterových vlastnostiach Žigmunda Luxemburského. Skrátka od ryšavej líšky sa nedalo očakávať nič dobré.

Jeden z listov kráľovnej Žofie Bavorskej bratom datovaný v Bratislave. Zbierka listov je uložená v archíve v Mníchove (BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543)

Výsledkom tohto postupu bol čiastočne zdeformovaný obraz oboch protagonistov, ktorý nie celkom zodpovedá realite, resp. tej realite, ktorú nám sprostredkúvajú zachované písomné pramene (jasne, že sú naše možnosti poznania historickej skutočnosti obmedzené, ale čo to z nich zistiť vieme).

Kráľovná Žofia po sebe nechala okrem korešpondencie aj testament. Aj pri jeho čítaní a interpretácii sa v literatúre stereotypne opakujú stále tie isté nepresnosti a omyly, ktoré vedú k nesprávnym záverom. Napríklad, že kráľovná Žofia bola pochovaná v kláštore klarisiek. Príbeh o bratislavskom pobyte husitskej kráľovnej Žofie a o Žigmundovej pomste hraničí s legendou a môže slúžiť ako ukážkový príklad prenikania historických stereotypov do odbornej historickej literatúry.

Späť do Prahy

Poďme sa najskôr vrátiť späť do Prahy, kde bola Žofia českou kráľovnou. Prvou dámou medzi prvými. Smrť manžela pre ňu bola obrovským životným zlomom. Po Václavovej smrti (v lete1419) Žigmund ako legitímny dedič českej koruny vymenoval Žofiu ako kráľovnú vdovu za regentku. Už to bol zo strany Žigmunda pomerne ústretový krok, ale v danej situácii pre neho asi najjednoduchší. Lenže toto obdobie trvalo iba štyri mesiace. V Českom kráľovstve vypukla husitská revolúcia a nastupovala takou rýchlosťou, že celkom znemožnila akékoľvek vykonávanie regentskej vlády. Žigmund bol v tom čase plne zaujatý vojenskou výpravou do južného Uhorska, kde sa stávala čoraz aktuálnejšou turecká hrozba. Z jesenného vojenského ťaženia sa Žigmund vrátil až v polovici decembra a po krátkom pobyte v Budíne. a vo Višegráde odišiel spolu s manželkou Barborou Celjskou do Brna, aby sa zaoberal situáciou v Českom kráľovstve.

Žofia Bavorská a Václav IV. Luxemburský

Útek Žofie do Uhorska

V Brne očakávali Žigmunda a Barboru predstavitelia dočasnej vlády spolu s regentkou kráľovnou Žofiou a čelní predstavitelia českých a moravských pánov. Žofia oficiálne odovzdala Žigmundovi vládu a pripojila sa k jeho sprievodu. Spolu s kráľovnou Barborou potom obidve takmer pol druha roka sprevádzali Žigmunda počas jeho pobytu v Čechách a na Morave. Cesta Žigmundovho sprievodu viedla najskôr na ríšsky snem do Wroclavi, kde padlo rozhodnutie o konaní prvej križiackej protihusitskej výpravy. V apríli 1420 prekročil Žigmund na čele križiackych vojsk hranice, ale po začiatočných úspechoch nastal úplný rozklad vojenskej výpravy a napokon katastrofálna porážka Žigmundových vojsk v bitke pri Vyšehrade v novembri 1420. Žigmund sa síce dal už predtým 28. júna 1420 v Prahe korunovať za českého kráľa, ale faktickú vládu v krajine získať nemohol. Aj sám korunovačný ceremoniál sa musel prispôsobiť existujúcej búrlivej situácii, preto boli niektoré časti obradu vypustené. Kráľovná Barbora korunovaná nebola, v čase korunovácie sa zdržiavala spolu so Žofiou v Kutnej Hore, ktorú si Žigmund vyvolil za dočasné sídlo a kde bolo rozhodne pre obe kráľovné bezpečnejšie ako v Prahe. Ak by boli Barboru korunovali, Žigmund by mal pri sebe dve české kráľovné. Vojenské neúspechy nakoniec donútili Žigmunda v roku 1421 odísť z Českého kráľovstva.

Čo s kráľovnou?

Žigmund si teda domov priviezol kráľovskú švagrinú. Bola to dosť nezávideniahodná situácia, pretože kráľovná vdova (ak nemala syna, čo Žofia nemala) a ešte bola aj na stredoveké pomery stará, teda pravdepodobne už neplodná, predstavovala vždy tak trochu čierneho Petra, ktorého si vytiahol niekto z príbuzných. V tomto prípade švagor Žigmund.

Po príchode do Uhorska sa Žigmund so svojím dvorom a dvomi kráľovnami usadil v Bratislave, kde s menšími prestávkami strávil celé leto a začiatok jesene 1421. Medzi problémy, ktoré kráľ v tomto období riešil, patrila aj otázka budúcnosti Žofie. Kráľovná, ktorá vzhľadom na vývoj pomerov v Čechách prišla o svoje príjmy z venných miest a jej pobyt v Českom kráľovstve bol nemysliteľný, sa dostala do nezávideniahodnej situácie. Žigmund sa usiloval jej postavenie riešiť a práve v tomto období sa zrodil jeho plán vydať ju za poľského kráľa Vladislava Jagelovského, ako o tom informuje poľský kronikár Jan Długosz. Žigmund podľa jeho správ ponúkal Vladislavovi Žofiu, v kronike uvádzanú ako Ofka, spolu s venom 100‑tisíc zlatých a so Sliezskom (išlo by o lénnu vládu nad početnými sliezskymi vojvodstvami). Navrhoval, aby sa vyslanci poľského kráľa prišli osobne presvedčiť do Bratislavy, kde Žofia momentálne sídli, o jej sviežom výzore a veku, hoci kráľovná vtedy mala už štyridsaťpäť rokov.

Vladislav II. (Jagielo), poľský kráľ, potenciálny manžel kráľovnej Žofie

Vyslanci poľského kráľa údajne do Bratislavy pricestovali a s kráľovnou Žofiou sa viackrát stretli na rokovaniach. Ján z Tarnówa a Zbigniew Oleśnicki, ktorí viedli poľské posolstvo, sa potom, bohato obdarovaní Žigmundom, vrátili do Poľska, aby začiatkom októbra informovali kráľa o výsledkoch svojej misie. Podľa Długosza poľský kráľ s manželstvom súhlasil, hoci v tom čase už rokoval aj o sobáši s inou Žofiou – (Sonkou) Holszanskou, litovskou kňažnou, s ktorou sa v nasledujúcom roku aj oženil. Asi to s tou sviežosťou a mladosťou nestálo ani za to Sliezsko.

Žigmund a Žofia: krvismilní milenci?

Napriek stroskotaniu sobášneho plánu prvé roky pobytu kráľovnej Žofie v Uhorsku boli ešte bezoblačné. Česká kráľovná sídlila v Bratislave, kde sa často zdržiaval aj Žigmund s Barborou, alebo cestovala spolu s ich dvorom po krajine. V máji 1422 uskutočnila vo Viedni svadba Žigmundovej a Barborinej jedinej dcéry Alžbety s Albrechtom Habsburským, na ktorej sa pravdepodobne zúčastnila aj Žofia. Všetci traja potom spoločne odišli do Bratislavy, kde sa zdržiavali od začiatku mája. Stály pobyt Žofie v blízkosti Žigmunda nezostal bez ohlasu súčasníkov a vyvolával klebety. Bližšie neznámy anonymný autor, ktorý doplnil kroniku nemeckého kronikára Nicolaa Burgmanna o dodatok venovaný Žigmundovi Luxemburskému, sa zmieňuje o návšteve rýnskeho falcgrófa Ľudovíta v roku 1422 v Bratislave a o jeho stretnutí so Žigmundom. Ľudovíta zaujalo, že spolu s kráľom bola v Bratislave nielen jeho manželka Barbora, ale aj švagriná Žofia, manželka zosnulého Václava, čo vyvolávalo vážne podozrenie, že žijú v krvismilnom styku ako Herodes a Herodias. V podobnom duchu, ba dokonca ešte otvorenejšie, informovali o tom aj ďalší kronikári. kronikár Ondrej z Regensburgu († po 1442), ten ju mohol zažiť aj osobne a ten označil českú kráľovnú za najhoršiu čarodejnicu a Herodiadu.

Kronika Ondreja z Regensburgu

Ohlas na invektívu možno nájsť aj v diele neskoršieho bavorského kronikára Staindela († 1508). Útoky proti Žofii a Žigmundovi zrejme súviseli aj s konfliktom kráľa s ríšskymi kurfirstmi, ku ktorému sa začalo schyľovať práve v tomto období. Opozícia voči Žigmundovi, ktorá sa sformovala okolo spolku kurfirstov, mu vyčítala predovšetkým malú angažovanosť v bojoch s husitmi, čo malo byť spôsobené vplyvom kráľovnej Žofie.

Ako to teda bolo?

Vznikla tak do istej miery paradoxná situácia: Kým za života obviňovali Žigmunda zo spojenectva a z incestných stykov so švagrinou, mnoho rokov po jeho smrti zase z nezmieriteľnej nenávisti voči nej. O to ťažšie je odhadnúť, aký vzťah medzi Žofiou a Žigmundom skutočne panoval. Žigmund musel cítil povinnosť postarať sa o vdovu po bratovi (starostlivosť o vdovy patrila k základným povinnostiam kráľov), ale ukázalo sa, že to vôbec nebude jednoduché. Nájsť vhodného ženícha pre starnúcu kráľovnú, blížiacu sa k päťdesiatke, navyše nesľubujúcu nijaké územno-politické zisky, s mizivými nádejami, že by manželovi mohla porodiť potomka, nebolo zrejme reálne. Riešením by bolo, keby sa kráľovná vdova utiahla do ústrania kláštora, ako to urobili mnohé jej predchodkyne v rovnakej situácii, na to však česká kráľovná ani nepomyslela. V posledných rokoch života sa zaoberala myšlienkou na odchod z Uhorska k bratom, ale jej plán nenašiel u bratov podporu. Keďže kráľovná si vydržiavala dvor a jej životné náklady rozhodne neboli malé, všetci boli radi že sa táto karta ušla práve Žigmundovi. Na jeho pleciach bola ťarcha všetkých kráľovniných finančných požiadaviek a pre ustavične zadlženého Žigmunda to musel byť trvalý problém. Na druhej strane treba vidieť situáciu očami kráľovnej, ktorá sa z prvej dámy a vladárky stala nechcenou príbuznou, odkázanou na dobrú vôľu švagra. O pocitoch kráľovnej, o jej frustrácii a nespokojnosti najviac vypovedá korešpondencia, ktorú si vymieňala s bratmi v rokoch 1424 – 1427. Z listov dosť jednoznačne vyplýva, že Žofia sa domáhala nielen vyriešenia finančných záležitostí, ale aj celkovo svojho postavenia a budúcnosti. Škoda, že nevieme viac o vzťahu kráľovnej Žofie a jej o šestnásť rokov mladšej švagrinej Barbory Celjskej. Obe kráľovné spolu trávili v prvých rokoch po smrti Václava pomerne veľa času, preto si bližší vzťah museli vytvoriť – či už dobrý, alebo zlý. O tom, že v ich vzťahu mohlo panovať aj isté napätie, by sa azda dalo usudzovať zo skutočnosti, že Žofia nesúhlasila so sobášom svojej. netere, Ernestovej dcéry Beatrix, s bratom kráľovnej Barbory Hermannom III. Celjským a brata od tohto spojenia odhovárala.

O tom, čo kráľovná písala vo svojich roztrpčených až zúrivých listoch svojim bratom si povieme zasa na budúce.

(D. D.)

Milí naši podporovatelia, novinkou v tomto roku je aj to, že bonusové články budete mať k dispozícii aj v audioverzii. Nie všetci majú čas čítať dlhé články, preto si ich môžete namiesto toho vypočuť. Články pre vás budú čítať ich autori.