ŇBlížia sa Veľkonočné sviatky a keď som rozmýšľala nad vhodnou témou, napadlo mi pozrieť sa na to, ako trávil tento čas môj obľúbený stredoveký kráľ Žigmund Luxemburský. Problémom je, že písomných prameňov, na základe ktorých by sme tento slávnostný čas v Žigmundových časoch vedeli podrobne zrekonštruovať, je veľmi málo. Vieme zvyčajne len to, kde kráľ sviatky strávil. Občas nám poskytnú podrobnejšie informácie správy diplomatov alebo kroniky. Vďaka tomu, že Žigmund strávil niekoľko rokov na Kostnickom koncile (1414 - 1418) a tento koncil mal svojho kronikára - kostnického mešťana Uricha Richentala, vieme aspoň čiastočne sledovať, ako vyzerali veľkonočné dni v roku 1418. Samozrejme, to čo si kronikár v prvom rade všímal, bola sviatočná liturgia.

Čas pokánia, čas bolesti pre kráľa

Pôstne obdobie pred Veľkou nocou roku 1418 prežíval kráľ Žigmund vo veľkom utrpení. Kronikár zapísal, že na sv. Mateja (24. februára) sa panovník vybral dolu Rýnom so zámerom dôjsť do Bazileja, čo zvyčajne netrvalo dlhšie ako desať dní. Ale ako odišiel, tak sa na druhý deň aj vrátil do Kostnice, uložil sa do postele a zostal dlho ležať – kronikár zapísal, že sa povrávalo, že má padúcnicu. My ale vieme, že Žigmund mal zrejme jeden zo záchvatov dny alebo ischiasu, ktoré ho dlhé roky trápili. Stav bol taký zlý, že kráľ zaľahol a na niekoľko týždňov zostal pripútaný k lôžku v kláštore augustiniánov v Kostnici.

V nedeľu Laetare uprostred pôstu (6. marca) celebroval pápež omšu, počas ktorej posvätil vzácnu ružu z čistého zlata. Richental tento starobylý rituál opísal už na začiatku svojej kroniky, k pôstnemu obdobiu pred Veľkou nocou v roku 1415. Odovzdávanie zlatej ruže v nedeľu Laetare bol zvyk bežný od 12. storočia, príležitostne sa zachováva aj dnes. Pápež si zlatou ružou uctieval panovníkov, kniežatá a iné významné osobnosti, občas aj mestá.

V nedeľu Laetare v roku 1415 pápež hneď po požehnaní odovzdal drahocennú zlatú ružu prítomnému Žigmundovi. Ten ju v katedrále pred oltárom úctivo prijal a držal ju v ruke počas celej omše. Po omši sa náš pápež odobral do arkiera biskupského paláca a s ním aj kráľ, veľa kardinálov, arcibiskupov a biskupov a sedem kniežat. Odtiaľ tú ružu ukazovali, aby ju každý mohol vidieť, a pápež ňou požehnával národ. Po požehnaní ľudu vzal ružu, položenú na brokátovom obrúsku, do ruky kráľ a v početnom sprievode kurfirstov, kniežat, grófov, slobodných pánov, rytierov a vojakov s ňou prešiel na koni celé mesto, aby ju mohol každý vidieť. Pred nimi šli na koňoch jeho pozaunisti a pozaunisti ďalších kniežat – bolo ich 23 – a všetci pištci, tých bolo 40. Celý čas vytrubovali a vyhrávali na píšťalách. Potom sa sprievod vrátil na Horné nádvorie pred biskupský palác, tam kráľ pred pápežom zostúpil z koňa a s ružou kráčal do katedrály. Postavil ju na oltár Pána na chválu Panny Márie, a tam stojí dodnes. Na to sa vrátil do paláca, kde s pápežom obedoval.

V roku 1418 celý obrad skomplikovala Žigmundova choroba. "Pápež poslal požehnanú zlatú ružu po markgrófovi z Brandenburgu nášmu pánovi kráľovi k augustiniánom, kde chorý ležal." zapísal Richental. "Markgróf ju cestou z paláca k augustiniánom držal v ruke a na koňoch s ním šli všetci kardináli, arcibiskupi, vojvodovia, kniežatá, grófi, slobodní páni, rytieri, panoši a všetci duchovní i svetskí páni, trubači a pištci, ktorí striedavo vytrubovali a hrali na píšťalách. Keď došli k augustiniánom, priviedli kráľa a ten ružu prijal s veľkou pokorou." Kráľ bol v takom stave, že nepripadala do úvahy jeho aktívna účasť na ceremónii a aj na prebratie ruže "ho priviedli", pohyboval sa teda len s ťažkosťami a oporou iných ľudí.

Spor o drevo

Kráľ zostal ležať u augustiniánov, aby mal počas choroby pokoj, jeho dvor však sídlil v Petershausene a preto požiadal tamojšieho opáta, aby dal vo svojich lesoch nachystať drevo na kúrenie. Opát to však odmietol. Kráľ teda poslal do lesov svojich Uhrov a tí vytínali, či sa to opátovi páčilo alebo nie. Keď to opát videl, začal predávať stromy s výnimkou dubov nastojato každému, kto chcel, a to jedno jutro (cca od 0,2 do 0,4 ha) za 16 zlatých, niekedy i za viac alebo menej, podľa toho, aké drevo to bolo. Náš pán kráľ to teda nechal tak a nenamietal proti predávaniu, v lesoch sa teda rúbalo, kým bol v Kostnici.

Kto vie, koľko lesov padlo za obeť Kostnickému koncilu!

Na kvetnú nedeľu, čo je posledná nedeľa pred Veľkou nocou (v roku 1418 pripadla na 20. marca) slúžil pápež omšu v kostnickej katedrále, kde posvätil palmové vetvičky. Medzi desiatou a jedenástou hodinou dával ľudu na Hornom nádvorí požehnanie. Podľa kronikára tam bolo ešte viac ľudí ako naposledy, zhromažďovali sa už pred prímou a v čase prímy tam bolo toľko národa, že kanonici ani nemohli hádzať vetvičky a museli od toho upustiť. O kráľovi sa kronikár nezmieňuje, ešte stále zrejme ležal chorý u augustiniánov.

Zelený štvrtok

Až na Zelený štvrtok, ktorý pripadal na 24. marca, sa kráľ konečne objavil na verejnosti. Teda presne po mesiaci od vypuknutia choroby, ktorá mu úplne znemožnila pohyb. V tento deň obliekol pápež dvanásť chudobných starých mužov do bielych rúch s bielym plášťom a kapucňou, obliekli si biele topánky a opasky, takže vyzerali ako bieli mnísi. O siedmej hodine vyšiel slávnostne ustrojený pápež z biskupského paláca a vystúpil do arkiera. Odetý bol oveľa vzácnejšie než kedykoľvek predtým. V arkieri ho už čakali všetci kardináli, oblečení ako biskupi a v bielych mitrách, vedľa neho sa postavil náš pán kráľ. Pápež odsúdil všetkých pohanov, kacírov, schizmatikov, všetkých židov a mohamedánov, všetkých, čo nie sú poslušní pápežskej stolici, a odpadlíkov Ríma, všetkých falšovateľov pápežských búl, peňazokazcov, ktorí znamenajú zlo pre krajiny, všetkých, ktorí nevyznávajú rímsku vieru a nedržia sa jej prikázaní, ktorí sa vyhýbajú súdom a ich rozhodnutiam, a všetkých, čo na také nabádajú. Všetkých preklial a odsúdil na večné zatratenie. Vlastnou rukou za nimi z arkiera hodil horiacu sviecu ťažkú jeden funt a toto zopakoval jedenásťkrát. Kto-vie, kde tieto sviece nakoniec skončili, keďže vosk bol drahý a vzácny.

Potom sa pápež pomodlil za pápežský stolec v Ríme a za všetky mestá, ktoré mu boli poslušné, za všetkých kresťanov, ktorí sa so svojimi farármi držali pravej viery, za mestá, ktoré patria k stolici, za nášho pána kráľa, za Svätú rímsku ríšu a ríšske mestá. Následne prečítal kardinál Fiesco z Janova tresty za všedné hriechy. Nakoniec udelil pápež rozhrešenie všetkým, čo kajúcne a s pokorou prišli na slávnostnú omšu, a požehnal ľudu. Až potom slúžil v katedrále slávnostnú svätú omšu. Bolo tam toľko ľudí, že kajúcnikov museli odviesť aj k Sv. Štefanovi. Poobede medzi druhou a treťou vyvolávali po meste, aby všetci, čo chcú dostať požehnanie, prišli na štvrtú hodinu na Horné nádvorie, že pápež tam bude dávať požehnanie, takisto na Tichý (Veľký) piatok a veľkonočný sviatok po slávnostnej omši. Nádvorie sa veľmi rýchlo zaplnilo a po štvrtej dával požehnanie. Tí, čo prišli, oľutovali a vyspovedali sa, dostali odpustenie smrteľných hriechov na sedem rokov. Večer s ním kardináli a kráľ stolovali, lebo od rána nič nejedli. Umývali im aj nohy.

Veľký piatok

Na Tichý piatok (25. marca, my ho dnes voláme Veľký piatok) slúžil slávnostné obrady v katedrále kardinál z Ostie v prítomnosti pápeža, kráľa, všetkých prelátov a ostatných. Veľký piatok bol dňom smútku a všeobecne dňom, keď nik nepoužíval železné nástroje ani klince. Mnohí začínali obrad tým, že „prichádzali ku krížu bosí a na kolenách." V piatok sa neslávila Eucharistia, pašiový príbeh sa čítal z Evanjelia podľa Jána a bohoslužba prebiehala takmer úplne v tme. Používal sa jeden svietnik, nazývaný herse, na ktorom sa postupne zhasínali sviece, aby sa ukázalo, že na svet padá temnota – iba najstrednejšia svieca zostala zapálená ako symbol Kristovho svetla.

Predstavte si to tiene tiahnúce sa kostolom, ľudia kľačiaci na kamennej dlažbe, zatiaľ čo postupne miznú svetlá, a do toho hlas kňaza modliaceho sa v temnote: Miserere nobis... Muselo to byť silné

Po obradoch dával pápež požehnanie a potom o piatej také isté odpustky ako deň predtým.

Biela sobota a Veľkonočná nedeľa

Na svätý večer Veľkej noci, teda na vigíliu Veľkej noci celebroval svätú omšu náš Svätý Otec pápež a kardinál z Ostie posvätil vodu, oheň a sviece. Po omši zase dával požehnanie.

V nedeľu, na sviatok Veľkej noci slúžil slávnostnú omšu v kostnickej katerále sám pápež a po nej dával ľudu požehnanie. Patriarcha zase celebroval omšu u Sv. Štefana a posvätil tam baránka a mazance. Po štyridsiatich dňoch pôstu a stravovania sa prakticky len rybami, obilninami a strukovinami, nastal čas na oslavu.

Zabudnutý veľkonočný talizman

Po Veľkej noci sa počas slávnostnej omše v kostnickej katedrále, ktorú opäť slúžil samotný pápež, opäť udeľovalo ľudu požehnanie. Pápež počas omše požehnal aj Agnus Dei a rozdával každému, kto chcel a kto sa k nemu v tej tlačenici dostal.

Čo to vlastne pápež rozdával, je pre dnešných ľudí trochui záhada. Agnus Dei znamená Baránok boží. Samozrejme, neboli to žiadni malí baránkovia, ale svätenina, ktorá už dnes neexistuje.

Agnus Dei, o ktorom hovorí kronikár Ulrich Richental, bol okrúhly alebo oválny voskový disk, ktorý pápež požehnával v stredu po Veľkej noci. Obrad požehnania bol považovaný za taký slávnostný, že sa nazýval „konsekrácia“. Pápeži to tradične vykonávali iba počas svojej prvej Veľkej noci ako pápeži (čo bola presne tá situácia, ktorú opisuje Richental, po dlhej pápežskej schizme mal svet konečne jedného, nového pápeža). A potom sa ešte svätenie Agnus Dei opakovalo raz za sedem rokov. Obrad sa zvyčajne konal v audienčnej sále za centrálnou lodžiou Baziliky svätého Petra.

Metropolitné múzeum v New Yorku schránka na Agnus Dei francúzskej proveniencie zo 14. storočia

Ľudia verili, že tieto voskové medailóny chránia tých, ktorí ich nosia alebo vlastnia, pred všetkými nebezpečenstvami, vrátane moru, epidémií a infekčných chorôb. Používaniu týchto voskových „relikvií“ sa pripisovali zázračné účinky; napríklad ochrana vojakov v boji, utíšenie vetrov, rozptýlenie hurikánov, upokojenie tornád a vo všeobecnosti odvrátenie búrok. A, samozrejme, zaháňali aj diabla, pretože pápež v modlitbách a exorcizmoch prednášaných pri konsekrácii a požehnaní tejto sväteniny, diabla vyháňal.

Na jednej strane voskového disku bol zobrazený reliéfny obraz Baránka Božieho, zatiaľ čo na druhej strane sa nachádzal podobný obraz svätca alebo rímskeho pontifika (zvyčajne svätca kanonizovaného pápežom). Tieto disky sa vyrábali roztavením vosku z veľkonočných paškálnych sviec z predchádzajúceho roka v Ríme. Do veľkého strieborného kotla sa spolu s voskovými diskami, uloženými v prútených košoch, pridávala krizma a aromatický balzam. Pápež ich požehnal, veľkou paténou ich vyberal a vkladal späť do košov. Následne sa disky sušili na stole a rozdeľovali veriacim. Vyrábali ich cisterciánski mnísi a mníšky, ktorí ich potom distribuovali a niekedy ich aj rozrezávali na menšie kúsky na rozdávanie. Boli dostupné pútnikom prichádzajúcim do Ríma. Hoci sa nepredávali, občas sa poskytoval symbolický príspevok. Táto tradícia pretrvávala viac ako desať storočí.

Tento veľmi starobylý obrad bol naposledy vykonaný za pontifikátu Pavla VI. 1. apríla 1964. Hoci pôvod tejto tradície je zahalený tajomstvom, obrad podľa vedcov pochádza z obdobia pred 8. storočím

Pri požehnaní vosku Agnus Dei sa pápež modlil, aby tí, ktorí nosia alebo uctievajú požehnaný vosk, boli vyslobodení z nebezpečenstiev ohňa, povodní, búrok, moru, nákazlivých chorôb a padúcnice. Aby boli uchránení pred náhlou a nepripravenou smrťou. Aby boli chránení pred diabolskými nástrahami a útokmi čarodejníkov a kúzelníkov. Aby matky boli uchránené pred nebezpečenstvami, ktorým sú vystavené. A aby všetci, ktorí nosia alebo uctievajú požehnaný vosk, boli očistení od hriechov a získali mnohé ďalšie milosti a priazne od Boha. Takže tí, čo sa v Kostnici roku 1418 dostali do blízkosti pápeža a ušiel sa im voskový medailón alebo jeho časť, získali ochranný talizman. Zvyčajne si ho cenili natoľko, že si na neho nechali vyrobiť schránky, medailóny alebo prívesky. Metropolitné múzeum v New Yorku ochraňuje takýto prívesok francúzskej proveniencie zo 14. storočia

Zachovaný voskový Agnus Dei z roku 1573 uchováva The Walters Art Museum

https://www.liturgicalartsjournal.com/2020/04/the-paschal-blessing-of-agnus-dei.html

PAPSONOVÁ, Mária - ŠMAHEL, František - DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Ulrich Richental Kostnická kronika : historické rozprávanie o meste, ktoré sa stalo stredom Európy, a čo to znamenalo pre Slovákov a Čechov. 1. vyd. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2009. 311 s. ISBN 978-80-85501-42-1

Daniela Dvořáková