Ako ľudia trávili noc v minulosti? Kam sa podel druhý spánok a varenie piva pri svite mesiaca? Dnes sa zvyčajne nemusíme báť, že nás v spánku niekto zabije či zamrzneme, ak ostaneme vonku pred zavretými mestskými bránami. Ani sa netreba deliť o posteľ s príbuznými alebo nebodaj s cudzími. Na druhej strane naša éra elektriny, neónov a svetelného smogu nás pripravila o mnohé zdravé spánkové návyky, ako aj radosti našich predkov. Noc v období tmy v niektorých ľuďoch vzbudzovala strach, no iní sa cítili oslobodení od spoločenských obmedzení; venovali sa popíjaniu, hazardu a iným roztopašiam. Jedno je však isté. Vrátiť sa z krčmy domov bolo bez svetla ťažšie ako dnes.

BonusDvojfázový alebo „bifázický“ spánok

Začiatkom 90. rokov minulého storočia narazil americký historik Roger Ekirch v londýnskom Public Record Office na niekoľko svedectiev, ktoré sa mu zdali zvláštne. Odvolávali sa na „prvý spánok“, čo naznačovalo, že existuje aj druhý spánok. Po rozšírení pátrania Ekirch zistil, že nešlo o ojedinelé zmienky. Výsledky svojho výskumu zverejnil vo svojej knihe At Day's Close /v slovenskom preklade Na sklonku dňa. Budmerice : Rak 2023/, v ktorej vysvetľuje, že v "predindustriálnom čase" - teda v čase pred zavedením umelého osvetlenia - chodievali mnohí ľudia spať za súmraku a potom sa opäť zobudili okolo polnoci. O niekoľko hodín neskôr sa opäť uložili do postele a spali až do rána. Medzi týmito dvoma obdobiami odpočinku vykonávali rôzne činnosti.

Dvojfázový alebo „ bifázický “ spánok, ako sa neskôr začal označovať, bol v tom čase bežnou praxou. Spomína sa aj v Canterburských poviedkach Geoffreyho Chaucera, ktoré boli napísané v rokoch 1387 - 1400 (jedna z postáv v Príbehu o statkárovi „...spala svoj prvý spánok a potom sa prebudila...“). Ekirch uvádza aj lekársky text z 15. storočia, ktorý svojim čitateľom radil, aby prvý spánok strávili ležiac na pravom a potom na ľavom boku. Stredoveký anglický klerik zasa navrhoval, že obdobie bdenia medzi prvým a druhým spánkom je najlepším časom na vážne rozjímanie a štúdium, zatiaľ čo francúzsky lekár zo 16. storočia teoretizoval, že pôrodnosť v rodinách vidieckych robotníkov je vyššia, pretože pred pohlavným stykom čakajú až na obdobie po prvom spánku, keď je telo oddýchnuté.

Dvojfázový spánok sa však spomína aj v mnohých ďalších zdrojoch, ako sú listy, denníky a divadelné hry. Ľudia si najprv pospali približne medzi 21. a 23. hodinou, pričom - ak nepatrili k bohatým -, zvyčajne spali v jednej posteli s rodinnými príslušníkmi, priateľmi, a ak cestovali, aj s cudzími ľuďmi. Počas spánku sa bežne dodržiaval rad spoločenských konvencií, aby sa predišlo nepríjemnostiam. Ľudia sa mali vyhýbať fyzickému kontaktu alebo nadmernému pohybu. Každý mal v posteli svoju vopred určenú pozíciu: dievčatá na jednej strane, najbližšie k stene, za nimi matka a otec, potom chlapci a tí, ktorí neboli členmi rodiny.

Okolo 23.00 hod. sa potom ľudia opäť zobudili a boli hore približne do 1.00 hod. Toto medziobdobie využívali na prikladanie dreva do ohňa, návrat k práci na farme alebo domáce práce, na socializáciu a počatie detí, ako vysvetľuje Ekirch, ľudia mohli zostať v posteli a rozprávať sa, pretože nemali príležitosť robiť to počas plnenia svojich denných úloh. Keďže páry museli počas dvoch spánkov zdieľať svoje postele s inými, nastala príležitosť na intimitu . Na tento čas dokonca existovali osobitne vyčlenené kresťanské modlitby.

Dvojfázový spánok sa neobmedzoval len na jednu konkrétnu krajinu: prvý spánok bol v Taliansku známy ako „primo sonno“ a vo Francúzsku ako „premier sonne“. Dôkazy o tejto praxi sa našli aj na takých miestach, ako je Afrika, juhovýchodná Ázia a Austrália.

Odporúčaná literatúra:

R. Ekirch: Na sklonku dňa. Budmerice : Rak 2023

J. Verdon: Night in Middle Ages. University of Notre Dame Press, 2002