Rozprávanie s odborníčkou na históriu módy o tom, aké rituály sa konali po smrti človeka, aký outfit mali v truhle bohatí a chudobní, čo všetko sa dávalo do truhly k nebožtíkovi a koľko stál pohreb. Ako stredovekí ľudia spoznali, že niekto je mŕtvy a prečo sa s pohrebom čakalo tri dni? Lazarov fenomén a stredoveké zázraky.

Kedysi spočívala hlavná starosť o mŕtve telo člena rodiny na príbuzných. Hneď ako umierajúci vydýchol naposledy, niekto okamžite otvoril okno, aby duša zosnulého mohla odísť do neba. Verili, že ak by to neurobili, duša zosnulého by blúdila a strašila spiacich ľudí hrozivými snami. Dokonca by vraj zosnulý nenašiel pokoj.

Mŕtvemu potom zatlačili oči a zavreli ústa. Oči vždy zatláčal najstarší z rodiny, nesmel sa však pritom pozrieť mŕtvemu do očí, pretože by vraj do roka zomrel. Ženy z rodiny či susedstva zosnulého umyli. Toto umytie malo symbolizovať „kúpeľ znovuzrodenia“, aby bol mŕtvy kulticky čistý. Keď bol umytý, obliekli ho, učesali a zapálili sviece. Všetci prítomní sa s ním mohli rozlúčiť .

Mŕtvy bol tiež okiadzaný kadidlom, najmä kvôli potlačeniu zápachu rozkladajúceho sa tela. Počas noci pri mŕtvom zostávali pozostalí, modlili sa a spievali žalmy. Mali tak chrániť pokoj nebožtíka, aby ho nik nerušil. Ráno bol mŕtvy vynesený do kostola, príbuzní ho položili na máry do stredu kostola a obklopili sviecami. Zosnulý tu zostával najviac tri dni. Pohreb sa ďalej konal po svätej omši a na cintoríne sa ešte prečítala posledná vôľa nebožtíka. Bezprostredne po pohrebe sa rodina zišla na spoločnej smútočnej hostine, pri ktorej bola ustanovená nová hlava rodiny, väčšinou najstarší syn. Miesto po nebožtíkovi malo zostať neobsadené a spomínalo sa naňho.

Vyššie postavení si zvykli v testamentoch aj naplánovať, ako má vyzerať ich pohreb. Zahŕňalo to priania vzhľadom na ich pochovanie, koľko financií sa má dať na slúženie omší za spásu ich duše, za vosk na sviece pre kostol, v ktorom mali byť pochovaní, ako aj na charitatívne účely.