2.Korinťanom 11,16-33
 16 Znova hovorím: Nech si nikto nemyslí, že som nerozumný. Ak však áno, prijmite ma ako nerozumného, aby som sa aj ja trochu v niečom pochválil. 17 Čo hovorím o tejto chvále, nehovorím podľa Pána, ale ako nerozumný. 18 Keďže sa mnohí chvália podľa tela, budem sa aj ja tak chváliť. 19 Veď ako rozumní radi znášate nerozumných! 20 Znášate, keď vás niekto zotročuje, keď vás niekto vyjedá, keď sa vás niekto zmocňuje, keď sa niekto povyšuje, keď vás niekto bije po tvári. 21 S hanbou to hovorím, lebo vraj sme boli slabí. Ak sa však niekto v niečom opovažuje — hovorím ako nerozumný —, opovážim sa aj ja. 22 Sú Hebreji? Som aj ja. Sú Izraeliti? Aj ja. Sú Abrahámovo potomstvo? Aj ja. 23 Sú služobníci Krista? — Hovorím ako nerozumný: Tým viac som ja! Prežil som viac námah, viac väzení, oveľa viac bitiek, často na dosah smrti. 24 Od Židov som dostal päť ráz štyridsať úderov bez jedného, 25 tri razy ma palicovali, raz kameňovali, trikrát som prežil stroskotanie lode, noc a deň som zápasil na otvorenom mori. 26 Často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách hroziacich od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi, 27 v námahe a lopote, často bez spánku, o hlade a smäde, často v pôstoch, v chlade a v nahote; 28 a okrem toho všetkého denne na mňa dolieha starosť o všetky cirkvi. 29 Veď kto trpí slabosťou, že by som aj ja neutrpel slabosťou? Kto je vystavený pohoršeniu, že by to aj mňa nepálilo? 30 Ak sa treba chváliť, budem sa teda chváliť svojou slabosťou. 31 Boh a Otec Pána Ježiša, požehnaný naveky, vie, že neklamem. 32 V Damasku miestodržiteľ kráľa Aretasa dal strážiť mesto Damask, aby ma uväznil, 33 ale unikol som z jeho rúk; v koši ma totiž spustili otvorom v hradbách.

Buď vždy tým, kým ťa urobil Kristus. Chceme, aby nás druhí ľudia nejako videli a vnímali. Často to chceme iba kvôli sebe: aby sme niečo dosiahli, uspokojili svoje vlastné túžby a ciele. Niekedy je čas aj na tieto veci – ale nemal by to byť zmysel celého nášho života. Boh nás povoláva v láske, a to znamená predovšetkým: vidieť svojho blížneho a byť ochotný k službe. Apoštol Pavel – ešte ako Saul – to pochopil pri svojom stretnutí s Pánom Ježišom pri Damasku. Dalo by sa povedať, že sa stal apoštolom nad apoštolmi. Z jeho „bláznivej chvály“ by sme mohli usúdiť, že si na tom zakladal. V skutočnosti mu nič nemohlo byť protivnejšie. Keď sa takto „chválil“, išlo mu o jediné: aby evanjelium a jeho osobné svedectvo o Pánovi nestratilo nič zo svojej dôveryhodnosti. Musel totiž zápasiť s tými, ktorí iba predstierali, že patria Kristovi – a pritom chceli dosiahnuť vlastné túžby a ciele. To nie je cesta kresťana. My máme vďaka Pánovi tú pravú hodnotu. Sme viac ako len užitoční. Sme požehnaní. Nepotrebujeme zo seba silou-mocou robiť niekoho. Nemusíme nič predstierať. Buďme autentickí. Buďme takí, akými nás urobil Pán. Kým je On v nás, všetko je OK.
Modlitba: Pane Ježišu, ďakujeme za to, že môžeme byť Tvoji. V srdci a zmýšľaní, v každom slove, rozhodnutí aj skutku. Daj, prosíme, aby sme takto boli svetlom evanjelia pre ľudí okolo nás. Amen.
Pieseň: ES 504
Autor: Renáta Rényeiová
Luk hrdinov sa láme, zamdlení sa opasujú silou.  1.Samuelova 2,4
Pavel píše: „Preto mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“  2.Korinťanom 12,10

Zachariáš 8,11-17 • Modlíme sa za: Blatnica (TuS)