Ekonomické pozadie imigračného problému pre Slovensko reláciou sprevádza Peter Zajac Vanka… V roku 1989 sme sa chceli mať lepšie. Dovtedy sa nás rodilo ročne na Slovensku vždy ročne takmer 70 tisíc. V roku 1993 sme si vytvorili pomery tak, že v Slovenskej republike vláda Slovenskej republiky a Národná Rada SR usporadúvali zákonmi a výkonom moci hospodárstvo a sociálne zázemie pre občanov Slovenska. V roku 2004 po neblahých skúsenostiach s podsvetím a pri nespokojnosti z privatizácie sme boli radi, že sme sa stali súčasťou Európskej Únie. Niečo za niečo – museli sme ako národný štát cez svoje vlády a parlament prijať podmienky vstupu do hospodárskeho a sociálneho systému tvoreného v Bruseli, „hlavnom meste EÚ“, museli sme oželieť v mnohých smeroch ambície vlastného rozvoja (v poľnohospodárstve, ale i v školstve a morálke), vlastnú bezpečnosť ( stali sme sa súčasťou vojenskej Aliancie, ktorá však zasahovala nielen v Európe (1999 bývalá Juhoslávia) ale i v Ázii a Afrike, zrušili sme hraničné kontroly, lebo sa vytvoril „šengenský priestor“, ale nik nám nepovedal, že vonkajšie hranice sú fyzicky rovnako nekontrolované ako tie vnútorné. Vláda sa rozhodla opustiť kontrolu vlastnej ekonomiky zrušením koruny slovenskej a prijala pre nás tvrdé podmienky pre prechod na spoločnú európsku menu Euro v 2009. V 2014 sme sa dozvedeli, že najväčším nepriateľom Slovákov sú Rusi a hrozbou pre Slovensko je agresivita Ruskej federácie. A v roku 2015 sme sa stali svedkami netušeného nájazdu ilegálnych imigrantov na bezpečnostne nechránenú Európu spolu s vyhláseniami nemeckej kancelárky „my to zvládneme“. Vojny v Ázii a Afrike vyvolali spätnú reakciu aj v hlavných mestách Európy – viac ako tie teroristické akty hrôzu rozsieva európske spoznanie reality – v Európe už viac nie ste bezpeční. Vraj hlavná hodnota zjednotenej Európy – a pominula sa… Kde sa vzali – tu sa vzali „expertné“ štúdie, že európske obyvateľstvo vymiera, starne…ako vhod prišli mladí muži i celé rodiny ilegálne v státisícoch putujúcich imigrantov z Afiky a Ázie – ale tí sa nezastavili tam kde sa mali – putovali do cieľa svojej novej domoviny – do Nemecka. Problém Nemecka je aj našim problémom, naše problémy však Nemecko ani „Brusel“ nezaujímajú“ Medzitým to „neviditeľná ruka trhu“, čiže globálnych korporácií tak zariadila, že naše národné hospodárstvo prestáva existovať a „naši“ zahraniční investori len ďalej otvárajú „bane na zisky“ najlepšie na našej ornej pôde, ťažiac lacnú pracovnú silu. Vlády radi pomáhali z peňazí daňových poplatníkov, ale i „výhodnými“ vládnymi – teda štátnymi pôžičkami. Zadlžujeme sa a pritom vlastníctvo nie je naše. V roku 2017 nastal konečne túžobne očakávaný zvrat: máme vo výhľade už piatu montovňu luxusných automobilov, nezamestnanosť sa zázračne znížila (zo Slovenska odišla v rokoch 1993-2018 najsilnejšia „vlna“ emigrantov v histórii – odhadom od 300 tisíc do pol milióna ľudí, ktorí sa už domov nevracajú) a pracovať už ozaj nechcú vraj iba lenivci a príživníci. Zahraniční investori žiadajú vládu povoliť „import“ lacnej pracovnej sily do svojich montovní. Stáva sa to realitou – zatiaľ do montovní, ale i do stavebníctva, do strojárstva, do nemocníc, do vlastných domovov dôchodcov, prichádzajú európski migranti z Ukrajiny, z Rumunska, zo Srbska, zatiaľ… pretože tie státisíce ilegálnych imigrantov v Európe sa z Nemecka a Talianska dobrovoľne nehýbu. Je o nich postarané. Tu – u nás, by museli pracovať. Problém. A zrazu sa naskytne „spomínanie na minulosť“ – ale nie v našej histórii – v histórii sveta vznikajúceho kapitalizmu, keď bolo nutné na prácu na plantážach v mnohých krajinách Latinskej Ameriky, na mnohých karibských ostrovoch, ale i v Severnej Amerike a dokonca i v Anglii, dovážať fyzicky odolnejšiu pracovnú silu – a kvitlo otrokárstvo. Problémom Európy súčasnosti je ideologicky v 21.storočí toto nové otrokárstvo zdôvodniť a obhájiť imigráciu. Problém náš je „nedať sa vymeniť“ – my azda nechceme nasledovať Jamajku, Kubu 19.storočia, samotné Spojené štáty, kde zaujali miesto pôvodných obyvateľov otroci z Afriky. Problémom Slovenska je teda udržať sa ako slovenská spoločnosť vo svojej vlasti. Udržať si svoju produkčnú a reprodukčnú schopnosť občanov národného štátu Slovenská republika. Vybojovať si dôstojnú mzdovú hladinu v súkromných spoločnostiach cudzích investorov i domácich súkromných firiem a u globálnych zahraničných spoločností na úroveň platov v Európskej Únii. Stali sme sa nakoniec „automontážnou dielňou“ Európy a tak sa teraz a tu máme mať čo do platov lepšie ako krajiny okolo Bruselu, ktoré už nežijú z produkcie. Zahraničnú „výpomoc“ môže históriou poučená trieda pracujúcich Slovenska považovať za štrajkokazov – pretože im pokazia mzdové nároky a v prípade neposlušnosti „ich vymenia“. A kde tu máte teda niečo nacionalistické, ba až rasistické? Nie, rasizmus je tu skrytý v „neviditeľnom pôvabe“ zdôvodňovania potreby imigrácie na Slovensko a nacizmus tu vyviera zo snahy globálnych korporácií spojiť sa v mocou a presadiť svoje zisky za každú cenu. Aj za cenu javov, ktoré oprávnene môžeme nazvať otrokárskym systémom 21.storočia. Súčasné problémy sú teda čisto EKONOMICKÉHO rázu. A to sú dôvody nášho odmietania a dôsledky, pre ktoré sa môžeme hnevať.